Opäť raz sme mali pekné vratné kelímky, ak sa nemýlim, bolo ich 5 druhov, z vlaňajška známe eko „drevené“ tácky pod jedlo. Už keď sa zotmelo, tak z okien Pubu pri pódiách šľahal oheň, taktiež aj z vrchu pevnosti. Opäť boli na múry pevnosti premietané dve logá festivalu. Areál od vlaňajška zdobia ľudské pozostatky v klietke a veľký vojak. Oproti minulému ročníku chýbalo nad pódiami a nad múrmi pevnosti oficiálne veľké drevené logo (vlani som si myslel, že sa z toho stane tradícia). Najviac ma však sklamali o niečo menšie pivné stany (festivalová televízia, bola asi iba v jednom) a o podstatne menej toi-toiek. Taktiež nepotešil ani oficiálny festivalový merch, jednoducho ma nezaujalo ani jedno tričko, či mikina. A čo sa počasia týka, tak o ňom sa dozviete v jednotlivých reportoch. Zhrniem to asi tak, že na Brutaloch som zažil už aj horšie, ale aj lepšie počasie.

Poďme, ale už pomaly k tomu, čo nás všetkých najviac zaujíma, samotným kapelám. Naša výprava prišla na tohtoročný Brutal Assault až vo štvrtok ráno, takže stredajší prvý deň mi ušiel. Mrzí najmä vystúpenie legendárnych TESTAMENT. To, našťastie stihol kolega Demonick, takže nech sa páči.

Demonick: Ako už Stillborn načrtol v samom úvode tohto reportu, tak festival Brutal Assault vstúpil tohto roku do pomyselnej plnoletosti. A ako i my, ľudia, tak aj on naberá na potrebných skúsenostiach. Je väčší, ohromnejší, prepracovanejší a hlavne o niečo dlhší. Už žiadna trojdňová záležitosť s akousi úvodnou „warm up“ party, ale rovno štyri dni plné tej najlepšej muziky akej si len viete predstaviť! Nejaké tie citeľné zmeny už boli síce spomínané vyššie, takže mi ostáva len dodať, že mne osobne popritom ešte akosi chýbali vrecia na odpad (?), lepší sortiment s logom festivalu a hlavne ma doslova urážali kupóny na výmenu pohárov. Pozitív je však mnoho a spoľahlivo prebíjajú tieto drobné nedostatky.

Po dlhej a náročnej ceste stíham po postavení príbytku a opáskovaní (tento rok priam okamžité!) až spomínanú legendu TESTAMENT, ktorej patril prvý deň festivalu, čo dokazovalo veľké množstvo prizerajúcich sa „brutalistov“ pred pódiom. Kapela prichádza po citeľnom meškaní na scénu a zvuk je priam biedny, ba v jednom momente dokonca vypadne kompletné ozvučenie. To našťastie trvá len chvíľu a kapela pokračuje v setliste, ktorý v drvivej väčšine pozostáva z noviniek „Native Blood“, „True American Hate“, „Dark Roots Of Earth“ či „Rise Up!“. V druhej polovici je to už ale dobre známa prehliadka hitov („Into The Pit“, „The Preacher“, „D.N.R“), ktoré písali históriu a publikum chytá druhá dych. Absencia hymny „Over The Wall“ je ale na facku! I napriek kvalitnému výkonu zúčastnených mi TESTAMENT prišli pomerne vlažní a celý koncert akosi nezáživný, bez potrebnej šťavy. Z veľkej thrash metalovej trojky, ktorá sa na Brutal Assaulte objavila jasná bronzová medaila.

Keď som vyššie spomínal počasie, tak vo štvrtok už okolo 8. ráno bolo viac ako jasné, že nás všetkých čaká neuveriteľný výpek na slnku. A tak aj bolo. Štvrtkový program odštartovali na Metalshop stage domáci ABSTRACT ESSENCE. Prvá kapela, ktorú som videl na 18. ročníku Brutal Assaultu boli americkí deatheri DECREPIT BIRTH. Ich hutný death metal bol naživo veľmi zaujímavý. Okrem hudby ma najviac zaujal vokalista Bill Robinson, ktorý sa dosť podobal na Chrisa Barnesa (SIX FEET UNDER, ex – CANNIBAL CORPSE). Nešlo však len o podobu, ale aj o jeho oblečenie. Na sebe mal roztrhané tričko a keby ste ho stretli na ulici, tak mu asi hodíte nejaké drobné na prilepšenie. Kašľať však nato, jeho growling bol naozaj kvalitný. Hneď po nich nasledovali grinderi MAGRUDERGRIND. Je pravda, že im viac svedčia menšie a najmä klubové pódiá, ale ich úderný grind má neskutočnú silu a ťah na bránu. MAGRUDERGRIND s DECREPIT BIRTH boli pre mňa vskutku výborným úvodom celého festivalu.

Demonick: Tu môžem len a len súhlasiť. MAGRUDERGRIND som navštívil len na odporúčania známeho z našej skupiny a nebolo dôvodov ľutovať toto rozhodnutie. V pekelnej horúčave sa ľudia v kotle išli priam uškvariť, no kapela nie a nie rešpektovať túto situáciu, takže sa hralo bez prestávky a s obrovským nasadením.

Na Jägermeister Stage sa už chystali DR. LIVING DEAD. Štvorica švédskych hudobníkov vystupuje v maskách a ich thrash/hc znel zaujímavo a opäť rozskákali fanúšikov pod pódiom. Zvedavý som bol aj na poobedňajšie vystúpenie kapiel PHILM (bubnuje tu Dave Lombardo) a DOWNSET, ale nejako som sa zdržal v chill-out zóne pri stánkoch s merchandise, tak som ich nestihol. V tom čase bola horúčava neznesiteľná a požiarnícke autá kropili popri pódiách ľudí čistou vodou. Verte, že takéto osvieženie padlo naozaj veľmi vhod.

Demonick: PHILM, najnovší projekt pána Dave Lombarda (ex – SLAYER) vzbudil vo mne pomerne veľké vášne. Hudobne sa nejedná o nič prevratné (skladby „Vitriolize“ a „Held In Light“ boli naopak jedna pochúťka), avšak toto trio zaujalo hlavne svojim inštrumentálnym prejavom. Basgitarista je správny šialenec, lenže čo predvádzal za bicími Dave, tak to priam ostával rozum stáť. Skromnú zostavičku bubnov zošrotoval bez mihnutia oka za pár minút. Klobúk tomu všetkému nasadila autogramiáda, kde chlapi pôsobili nesmierne milým dojmom a rozdávali úsmevy na všetky strany.

Najbližšie som videl až vystúpenie rakúsky black/deatherov BELPHEGOR. Ich hudbu mám rád a bolo to moje prvé stretnutie s ich koncertom. Kapela okolo frontmana Helmutha mala pripevnené zvieracie lebky pri mikrofónoch, čím rozhodne zaujala, ale to bolo asi jediné, čo upútalo moju pozornosť. Jednoducho ma ich koncert nebavil. Niežeby hrali zle, ale chýbala mi pri ich sete určitá pridaná hodnota. Všetko znelo rovnako a mám taký pocit, že aj fanúšikovia reagovali vlažnejšie.

Na rade boli kapely DEVILDRIVER a DYING FETUS. Z nich som stihol už iba záver vystúpenia druhých menovaných, ktorí patril hitovkám „Kill Your Mother Rape Your Dog“ a „One Shot One Kill“. Na Jägermeister stage sa už chystali Fíni ENSIFERUM. Tí mali pekne vizuálne spracované pódium. Ich set pozostával najmä zo skladieb z aktuálneho albumu „Unsung Heroes“. Oproti Brutalovskému vystúpeniu z roku 2010 ma ich koncert oveľa viac bavil. A najmä aj po zvukovej stránke to bolo v poriadku. 40 minút v spoločnosti vikingského folk metalu ubehlo rýchlo. ENSIFERUM sa rozlúčili s fanúšikmi piesňou „Iron“.

Hneď po nich nasledovali čoraz väčšie hviezdy Francúzi GOJIRA. Na nich bolo zvedavých naozaj veľmi veľa ľudí, nie nadarmo boli jednými z headlinerov štvrtkového dňa. Oproti minulotýždňovému koncertu na Wackene, sa mi zdalo, že spevák Joe Duplantier až nezvykle veľa fuckoval… Fanúšikovia si koncert užívali, no ja sa nemôžem zbaviť dojmu, že táto kapela je až zbytočne preceňovaná. A teraz všetci kľudne do mňa. Asi v polovici ich setu ma viac ako vystúpenie týchto Francúzov zaujímala obloha nad nami. Pomaly, ale isto sa začínalo mračiť a dvíhal sa vietor. Po celodňovej páľave sa však nebolo tomu čo čudovať. V kútiku duše som dúfal, že sa to obíde bez dažďa…

Demonick: Fuckovanie a vyvolávanie „wall of death“ patrí ku GOJIRA asi tak ako warpaint k AC/DC. Vyvarujte sa toho chlapci, je to totiž vo vašom  prípade trochu nemiestne. Zvukovo vydarený set je však veľmi zaujímavý, a to hlavne zložením skladieb, kde sa neraz mihne i nejaká tá nečakaná („Remembrance“) vec. Čo viac povedať o tejto čoraz väčšej hviezde, ktorá hrá v našich končinách čoraz častejšie a častejšie? Koncertná istota opäť predviedla, prečo je momentálne považovaná za jednu z najväčších nádejí svetovej metalovej scény.

Na vedľajšom pódiu už bolo všetko prichystané pre legendárnych ANTHRAX. Hneď v úvode napíšem, že som väčším fanúšikom tvorby tejto kapely s Johnom Bushom za mikrofónom. Avšak tešil som sa na nich aj s Joeym Belladonnom. Nádherná scéna s motívmi aktuálneho albumu „Worship Music“ a hneď od úvodných tónov viem, že to bude očarujúce vystúpenie. Počas úvodného intra vychádza celá kapela a na záver vybehne Joey Belladonna. Od úvodných tónov je zvuk doslova ohromujúci. Nepoznám všetky skladby od ANTHRAX, ale od úvodu som sa naozaj riadne bavil. Pomaly, ale isto som sa už tešil, že mi nič neskazí toto vystúpenie, pretože týždeň dozadu som ich na Wackene nestihol. Avšak počas tretej skladby začali z nebies padať veľké kvapky a ja som radšej zvolil prechod do neďalekého Pubu, našťastie hneď vedľa pódia Jägermeister. Už, keď som nevidel túto kapelu, tak som ich aspoň počul. Búrka pomaly utíchala a keď menej pršalo, tak som sa aspoň z opodiaľ díval na tento fantastický koncert. ANTHRAX si dokonca zahrali aj cover od AC/DC, nesmrteľnú pieseň „T.N.T.“… Hodinový set ANTHRAX ubehol veľmi rýchlo a mňa veľmi mrzí, že som nemal možnosť celý koncert odsledovať  priamo spod pódia, verím, že budem mať ešte tú možnosť. Aj napriek silnej dažďovej prehánke sa elektrizujúca atmosféra počas ich koncertu niesla celým festivalovým areálom.

Demonick: Taktiež ma veľmi mrzí dážď, ktorý sa hojne prehnal, a to v tej najhoršej možnej chvíli, keď to ANTHRAX žhavili pomocou „NFL“ na najvyššie možné obrátky. Ťažko uveriteľné nasadenie (nová gitarová posila Jonathan Donias v tomto smere akosi nezapadala) a energia dávala na frak i omnoho mladším spolkom. Scott Ian je obrovský šoumen a navrátilec Joey Belladonna pôsobí, ako keby z kapely ani nikdy neodišiel. Škoda toho spomínaného dažďa, no aj z diaľky pôsobili „I Am The Law“, „Indians“, „Fight em Till You Cant“ priam devastujúco. PS: bicmen John Dette opäť zaskakoval absentujúceho Charlieho, samozrejme bez problémov.

Počasie sa akoby zázrakom trošku umúdrilo a všetko bolo pripravené na FEAR FACTORY. Ani nie týždeň po ich vystúpení na Wackene som ich videl znova a neľutujem. Oproti Wackenu nezmenili playlist, iba pomenili poradie jednotlivých piesní. A narozdiel od Wackenu si Brutalovský koncert kapela oveľa viac užívala. Najmä Burton C. Bell, ktorý viac gestikuloval, skákal, hýbal sa a rozprával. Oproti Wackenu mala kapela aj naozaj veľmi dobrý zvuk. Jedným problémom, najmä teraz pri dobrom zvuku je Burtonov melodický spev. V niektorých piesňach už ozaj neuveriteľne ťahal uši. Čistejšie spieval backing vocals Dino Cazares. Fanúšikovia sa však bavili aj napriek tomu a v podstate ani ja som nebol výnimkou. Naskytá sa mi otázka, prečo s Burtonovým spevom kapela niečo nerobí. Je to fakt veľmi zlé. No na druhej strane, na ich koncertoch sa ľudia bavia aj napriek tomuto podstatnému nedostatku. Avšak je hanbou, aby spevák takto veľkej a zásadnej kapely spieval, tak ako spieva… O tom, že oproti Wackenu sa bavila aj kapela svedčí aj fakt, že po koncerte sa odfotila v pozadí s publikom Brutal Assaultu.

Demonick: V tomto bude do maximálnej možnej mieri súhlasím so Stanom. Pochybujem, že učiteľ spevu stojí majland, tak kde je potom chyba? Aj napriek ohromne slabému melodickému vokálu (rev bol naopak bezproblémový!) pána Burtona, som si užil FEAR FACTORY snáď najviac zo všetkých zoskupení na tomto ročníku. Môže za to hlavne maximálne podarený setlist, ktorý obsahoval všetky obľúbené veci na čele s paľbami z „Demanufacture“. Snáď sa dočkáme výročného turné aj my Európania. Milo ma prekvapili nové akvizície v zostave. Síce tlčmajster Mike Heller vyzerá pri hre ako keby zjedol pravítko a napodobňovanie mimických svalov terminátora je popri bubnovaní jeho ďalšia záľuba, no aj napriek tomu priam parádny výkon. V žiackej knižke preto svietia tri jednotky a jedna krásna pätorka.

Po FEAR FACTORY nasledovali veteráni VOIVOD, avšak to si moje nohy potrebovali oddýchnuť a doplniť sily. Dažďové kvapky sa už neobjavili, no zamračené ostalo. Najbližšie smerovali moje kroky k ďalšej legendárnej kapele ENTOMBED. Od úvodu bolo cítiť, že sa ostrieľaní psi cítia na pódiu ako doma a najmä Lars-Göran Petrov. Ten si to užíval asi najviac. Dokonca nám počas kričania fanúšikov ukázal aj svoje zimomriavky. Nádhera. ENTOMBED zahrali taký best off prierez a na veľkú radosť viacerých došlo aj na niektoré staré pecky z debutového kultového albumu „Left Hand Path“.

Demonick: Sily nesily, koncert VOIVOD bol „must see“ zaležitosť! Krásna záležitosť s ešte krajšou atmosférou, kde rožky vytiahli i staršie ročníky, ktorých bolo pred stageom veru neúrekom. Vidieť akú má istý pán v pokročilom veku z „Tribal Conviction“ je priam na nezaplatenie. VOIVOD tak bavili nás, ale taktiež i seba. Úsmevy, energia a úprimná radosť z hrania starších, ale aj nových vecí bola súčasťou areálu plnú hodinu hracieho času. Novinka „Target Earth“ sa ukázala naživo ako famózna šleha a štvorica si je toho plne vedomá, keďže z nej čerpala mierou vrchovatou. Tlieskam!

Hneď po švédskych legendách nastúpila na Jägermeister stage mladá krv v podobe kapely WHITECHAPEL. A pre mňa osobne to bol diametrálny rozdiel a cítil som aj ten kvalitatívny. Niežeby boli títo hudobníci nejakí amatéri, to v žiadnom prípade. Kapela šlapala naplno, najmä vokál Phila Bozemana bol veľmi dobrý, no mne ich deathcore veľa nehovorí a tak moje kroky smerovali už do stanu.

Veľmi som bol ešte zvedavý na blackáčov MARDUK, ktorých mám rád, avšak únava bola silnejšia a najmä som vedel, že pred nami sú ešte ďalšie dva náročné dni. Po príchode k stanu som s radosťou zistil, že v pohode prežil aj dážď a tak som sa uložil s očakávaním a zaujímavými hudobnými vyhliadkami na ďalšie dni. Pred spaním mi ešte vŕtal v hlave melodický vokál Burtona z FEAR FACTORY, ale keď to oni sami nemienia zmeniť, boli moje úvahy vlastne úplne zbytočné.

Demonick: S vedomím, že sa na MARDUK oplatilo nastaviť budík, som plný očakávania kráčal o druhej ráno celým areálom, žiaľ vytriezvenie prišlo pomerne rýchlo a nečakanie. Argumenty, že ide o moju najobľúbenejšiu black metalovú bandu, v tom momente akosi neobstáli. Vo zvukovej guli sa len ťažko rozoznávali jednotlivé hudobné nástroje, a tak sme si museli mnoho pasáži proste domýšľať. Black metal na N-tú. Gitaristu Morgana považujem za ťažkého profesionála, ale že si vlastným pričinením dvakrát vytiahne kábel z vlastnej gitary, som nečakal ani v najčernejších snoch. K tomu slabučký set s mnohými novými vecami, ktorý trval smiešnych štyridsať  minút  a hneď máme vymaľované. Po tomto výsmechu sa mi len ťažko zaspávalo…