MGLA patria v súčasnosti medzi najzaujímavejšie black metalové kapely. Veľmi sa im darí aj koncertne, no pri kvalite ich tvorby sa nie je čomu čudovať. A pre zaujímavosť, ako sa darí novinke? Čísla predajnosti, ktoré dosiahli u predošlej dosky „Exercises in Futility“ za štyri roky, teraz s novým albumom prekročili za 4 dni (cez ich vlastné vydavateľstvo No Solace).

MGLA – Age of Excuse

Ústredná dvojica M. a Darkside, ktorá stojí za tvorivým procesom, opäť raz doručila materiál jemne prekračujúci 40 minút hracieho času. Skladby sú opäť bez názvov, len očíslované. A ani zvukovo sa príliš veci nezmenili. Skôr len kozmetické veci. Vyznenie je o niečo hutnejšie, hi-hat činel znie o čosi inak a kopáky sa posunuli viac do úzadia.

Spýtaje sa samých seba, koľko albumov vás pri prvom vypočutí okamžite zaujalo už v prvej sekunde? V prípade „Age of Excuse“ tomu tak bude! Aký skvelý ťah, otvoriť prvú pieseň úplne chorobným škrípaním zubov a razom ste tak plne sústredený na to, čo bude nasledovať.

Ide sa v šľapajách klasických pre túto kapelu, MGLA neexperimentujú, pokračujú v nastolenom trende, a robia to náramne dobre. Počiatočné oťukávanie bolo hlavne o prenikaní do hudby. U „Exercises in Futility“ všetko zafungovalo na prvýkrát, pri „Age of Excuse“ sa to začalo všetko krásne otvárať až nejako pri štvrtom vypočutí. Pri spätnom ohliadnutí tomu veľmi nerozumiem, pretože teraz sa mi zdá, že nebolo prečo až tak dlho pracovať na prelomení ľadov.

Každopádne, ako prvé vás neúprosne chytia a už nepustia gitarové riffy, cez ktoré sa prenesiete do bezútešného a sivo vyzerajúceho sveta. Pustina v rozklade a takmer bez života. Gitarová hra predostrie mnoho pútavých melódii, minimalistických tónov a aj špinavé drhnutie strún. A všetko mimoriadne fungujúcim štýlom.

Nový materiál je taktiež dosť rýchly, ale to si uvedomíte až po tom, ako sa občas vymaníte z područia atmosféry. Štruktúra skladieb pôsobí úžasne vyzretým dojmom. Z muziky vyžaruje absolútna istota a sebavedomie. Zmeny tempa, nástupy, plynulé prechody – všetko hladko a prirodzene.

„Empires get wrecked
Principles get crushed
Saviors get crucified
History gets what?
History fucking gets over it all!“

Geniálnych momentov je tu niekoľko. Taká „Age of Excuse II“ má až neuveriteľnú atmosféru, vznášajúcu sa okolo piesne – ponurú a smutnú, extrémne lezúcu pod kožu. No a gitarová sekcia predvádza také veci, až sa ježia chlpy po celom tele. A keď k tomu niekde v polovici pridá Darkside svoju rytmickú hru na činely, tak to už iba slintáte. Pre mňa jednoznačný vrchol.

MGLA

Spomenul som bicie a u tých sa treba taktiež pristaviť. Bubeník Darkside je jeden z tých hráčov, ktorí majú svoj vlastný a rozpoznateľný rukopis. Príznačná je jeho hra na činely a zakomponovávanie technických fines. Úvodne dve piesne sú výrazne atmosférické a tak pri tej tretej si Poliaci povedali, že treba trochu kopnúť do vrtule. „Age of Excuse III “ – ultimátna paľba s ústredným riffom postaveným na repetitívnom móde vo vysokej tónine, čo stupňuje intenzitu skladby. Agresívne nasadenie, avšak nálada sa nemení, ostáva nepokojná a nehostinná.

Isté vybočenie je zahrnuté v „Age of Excuse IV“, ktorá akoby pre poslucháča vpustila trochu svetla a kyslíka. Celé sa to prevzdušní a ťaživosť nie je až taká výrazná. Plus, túto skladbu považujem za jedinú, ktorá nemá extra zapamätateľný motív. Pri ostatných je vždy aspoň jeden aspekt, ktorý sa prenikavo zavŕta do povedomia.

„Päťka“ sa vracia do zabehnutých koľají, aj keď s netradičným hovoreným úvodom. Mix pomalých a rýchlych sekvencií a príprava na veľké vyvrcholenie. Prichádza posledná vec a jedna z ďalších obdivuhodných piesní. Ukážkové uzavretie, kde na vás až dýcha istá osudovosť cez viacvrstvové gitarové party, aj so zmyslom pre detail s minimalistickým vybrnkávaním. Gradácia cez vokálnu stránku zhruba v polovici je až zimomriavková záležitosť, nasledovaná nekompromisnou víchricou a gitarovou jazdou ako remeň! Ukončenie, po ktorom možno budete potrebovať istú chvíľu, aby ste si uvedomili, čo za epickú pecku ste to práve spracovali.

Texty nie sú písané jednoduchou formou a s hudbou majú spojitosť v tom, že sú taktiež ponuré, nihilistické, miestami až s apokalyptickými výjavmi. O obal sa postaral známy Zbigniew Bielak.

Popularita kapely MGLA z posledných rokov je na najlepšej ceste ešte viac vyrásť a týmto albumom si neohrozene upevňujú svoje postavenie na metalovej scéne. Sympatické je, že ich nahrávky nepotrebujú dvojmesačné propagovanie cez vydavateľa a ani kapela samotná nemá tendenciu masírovať fanúšikov cez média. Ich pozornosť a energia je nasmerovaná na to najpodstatnejšie – na hudbu.

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk