Písať o tom, kedy v diskografii Fínov nastal zlom a ako sa veľmi líšil od predchodcov by bolo nosenie dreva do lesa. Aj napriek tomu bola však „Unia“ doskou, ktorá vo mne podnietila záujem o túto kapelu a nasledovník „The Days of Grays“ ho ešte viac prehĺbil. Každý ďalší kúsok skusmo a veľmi sporadicky pripomenul ich hudobné počiatky, najviac asi „Pariah’s Child” (recenzia TU).

SONATA ARCTICA – Talviyö

Avšak s minulým LPčkom „The Ninth Hour“ (recenzia TU) sa prechod k hudobne rôznorodému výrazu s výrazne vrstevnatou či kaskádovou podobou úplne dokonal. Už vtedy spomenutú radovku recenzenti pasovali skôr za Tonyho sólovku ako ich regulárny materiál.

„Talviyö“ priamo odkazuje na minulý album a ide ešte ďalej. Na doske je evidentné poznať, ako SONATA ARCTICA znie v metalových skladbách doslova nesúrodo až nevýrazne či silene. Bez nadšenia, ťahu na bránu a dôraznejšieho inštrumentálneho prejavu. Tomuto dojmu dopomáha zvuk, ten mal pôvodne pôsobiť viac organicky. Aj preto bicie a basová gitara boli v štúdiu nahrávané spoločne naživo. Realita je však iná.

Vokál je zastretý, Tonyho hlas sa nachádza skôr v polohe rozprávača a v niektorých polohách až ukňučane. Gitary sa javia plocho, bez dôrazu a až letargicky omieľajú dookola jeden opakujúci sa riff. Absentuje tu akákoľvek razancia a dôraz. V zriedkavo sa objavujúcich sólach znejú ako autíčko na zotrvačník. Naopak, v čom novinka exceluje je množstvo melódií popretkávaných v jednotlivých skladbách. Opäť ale v tom nánose šedi a znudenom prejave je ich potenciál príliš prchavý, ba niekedy sú ľahko pominuteľné.

Úvodná položka „Message from the Sun“ ešte prezentuje akýsi pozostatok tradičnej power metalovej tváre SONATA ARCITA chcenej práve fanúšikmi prvých štyroch dosiek s dôrazom na chytľavý refrén a rezkejšie tempo. Výsledný dojem hlavne v sólovej časti kazí upotený zvuk. Pokračuje sa s rozvážne našľapujúcou „Whirlwind“, ktorú ozvláštnia hammondy.

SONATA ARCTICA

Hitové ambície neskrýva skladba „Cold“ s nepopierateľným rockový „drajvom“, celkom vkusným sólom, ale monotónnym rytmom. Obdobne okázalo až fádne sú na tom aj ďalšie priamočiare skladby „Who Failed the Most“ či „A Little Less Understanding“ s celkovo prívetivými melódiami, avšak v žiadnom prípade ani jednej z nich nie je možne dať visačku poriadneho hitu.

Klávesy dávajú doske ďalší rozmer a platí, že hneď ako si uchmatnú viac priestoru, tak skladby začnú hýriť hravosťou, zbavujú sa záplavy šede a hrajú farbami. Príkladom je progresívna „Storm the Armada“ so silným refrénom alebo „Demon’s Gate“ s celou paletou čierno-bielych klapiek. Celkovému konceptu dosky sa úplne vymyká inštrumentálna vec „Ismo’s Got Good Reactors“. Pôsobí veľmi energicky, stavia na orientálnych motívoch a odľahčuje miestami dusivú atmosféru albumu.

Ak sa k tomu pridá ešte o čosi viac poetiky, precítenosti ba i povestnej Tonyho vokálnej melanchólie a hĺbavosti, tak tu máme kúsky, ktoré ponúkajú tie najintenzívnejšie pôžitky. Takou je bolestivá „The Last of the Lambs“, ale hlavne dvojica „The Raven Still Flies With You“, ktorá je doslova Tonyho a Henrikovým (klávesy) koncertom a intímne rozprávková „The Garden“, ktoré dávajú smutne krásnu aj vláčnu bodku za albumom.

SONATA ARCITA pokračuje svojou cestou, čoraz menej sa obzerá späť. Zamieňa power metal za skladby, ktorým vtláča rockový odtlačok a pracuje s pestrými a rozsiahlymi plochami nálad či farieb. Vytvára šíre pláne posiate ľúbeznými a hravými melódiami. Na „Talviyö“ však zabudla zaodieť to všetko do adekvátneho zvuku. Tým okamžite stráca na presvedčivosti prvým hrabnutím do gitary. Je to ale kompenzované komornými polohami, v ktorých kapela znie suverénne.

Hodnotenie autora: 5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk