Novinka obsahuje štrnásť skladieb, originálov je však len dvanásť. Na konci albumu sa nachádzajú akustické verzie skladieb „Burn With Me“ z aktuálneho počinu a „Hunger“ z ich hudobného debutu. Na „The Nexus“ som bol veľmi zvedavý aj ja. Niekoľko týždňov pred jeho vydaním kapela ponúkla ochutnávku v podobe prvého singlu, rovnomennej skladby „The Nexus“. Ani po rokoch som sa bohužiaľ nenaučil prehnane sa netešiť na veci, pretože potom príde sklamanie. Tak to popravde bolo aj s úvodným singlom „The Nexus“. Keď som tento singel počul prvýkrát, len som neveriacky krútil hlavou a dúfal, že zvyšok albumu bude iný – aj keď spomínaná pieseň vychádza z predchádzajúcej tvorby AMARANTHE, prišla mi ako presladená, čo umocňovalo aj pozretie klipu k nej. Elize to tam v koženom overale síce mimoriadne sekne, ale z klipu máte pocit, ako keby šlo o trápnu napodobeninu metalu (niečo na štýl čínskych adidasiek so štyrmi pásikmi).

Prešiel nejaký ten piatok a po singli nasledoval celý album. Prvotné sklamanie ma neodradilo a pustil som sa do neho s veľkou zvedavosťou. Po vypočutí prvých tónov prvej skladby sa u mňa ale opäť objavili pocity rozpačitosti, ba až sklamania. A dôvod? Hneď z úvodu albumu ma ovalilo až nepríjemné množstvo elektroniky. Áno, tej elektroniky, ktorú som na predchádzajúcom albume chválil. Debutový album AMARANTHE bol pre (nielen) mňa výnimočný svojou rôznorodosťou – tri typy vokálov, klasické metalové riffy premiešané rozumným množstvom elektronických prvkov.

A práve tá elektronika sa na vás na novinke vyvalí tak nečakane, až to niekomu môže byť nepríjemné. Silné zastúpenie týchto elektronických prvkov sa nesie hlavne prvou časťou albumu, no ten pocit vám už proste zostane. Nechcem, ale aby toto moje hodnotenie robilo z albumu „The Nexus“ hudobný brak, to vôbec nie. Za prvé, je to subjektívny názor, niekomu sa to určite páčiť bude. Za druhé, album presne pokračuje v stopách jeho predchodcu, je to mix viacerých štýlov, ženského vokálu Elize, ktorý sa veľmi dobre dostáva pod kožu. Klasický melodický vokál, ktorý je ešte mäkší ako ten Elizin a za tretím mikrofónom tvrdý chraplák. Tretím dôvodom, prečo som sa rozhodol neodsúdiť tento album je, že niečo ma proste prinútilo si to pustiť znovu. A znovu. A znovu. A o to predsa hudobníkom ide, nie? Aby sa vám album dostal pod kožu.

Debut AMARANTHE bol aspoň pre mňa album, ktorý ma oslovil na úplne prvé vypočutie. A aj keď je „The Nexus“ hudobne (či už spevácky, alebo inštrumentálne) o tom istom, v tomto ide o pravý opak. Novinka sa vám dostane pod kožu až po väčšom množstve vypočutí, ktorý sa mne hneď v úvode priam zhnusil, ale prinútil ma nad ním premýšľať. Áno, nie je to metalové, ale ak vás „The Nexus“ čo i len trochu zaujme, tak mu dáte ďalšie šance, pretože AMARANTHE to opäť namiešali tak, že sa vám veľmi ľahko dostanú pod kožu.

Dlhšiu dobu ma stále štvalo množstvo elektroniky, ale aj na to som si dokázal zvyknúť a nahovoriť si, že to až také strašné nie je. AMARANTHE totiž opäť ponúkli niečo, kde sa nachádza mix viacerých prvkov. Aj keď sa album striktne drží svojej línie, v ktorej sa striedajú klasické gitarové riffy (ktoré sú mimochodom o niečo tvrdšie, než na ich debute) a hlavne, opäť je tu základný element troch rôznych vokálov, predsa len sú na albume momenty, ktoré vybočujú z koncepcie celej nahrávky.

Za ten pozitívny považujem skladbu „Burn With Me“, ktorá patrí medzi tie tvrdšie, no paradoxne predstavuje na albume metalovú baladu (a na konci albumu je jej akustická verzia). V tejto skladbe je totiž (konečne) potlačená elektronika, nie je presladená (napriek prvotnému plánu) a inak spĺňa všetky pozitíva AMARANTHE. Na druhej strane barikády stojí skladba „Electroheart“. A to preto, že hneď jej úvod šokuje a po jeho vypočutí sú len dve možné reakcie – zlosť, alebo nezadržateľný smiech. Takto nejak si totiž predstavujem skladbu MODERN TALKING alebo BONEY M na koncerte fanúšikov metalu. „Electroheart“ vidím na hit prevádzkovateľov kolotočov v roku 2022.

Ak bol debutový album AMARANTHE kontroverzný, tak jeho nasledovník bude desaťnásobne kontroverznejší. Fanúšikovia kapely ho samozrejme budú obdivovať a tí, ktorým sa album „Amaranthe“ nepáčil, budú „The Nexus“ priam nenávidieť.

Tak trochu s potupou a hanbou musím uznať, že si ma „The Nexus“ získal, aj keď nie až tak, ako debutový album. Aj keď sa vám, ale novinka zapáči, musíte aj vy zahanbene uznať, že toto nie je power metal, dokonca už ani to agro, čo sa často považuje za nadávku. „The Nexus“ je proste pop až disko metal pre mladú generáciu. Ostrieľaní metalisti ho prinajlepšom vysmejú, pretože im nemá čo ponúknuť. Úspech by si mal získať u mladého publika, ktoré je dnes už aj tak diskofilne naladené, takže tú elektroniku nakoniec aj privíta.

„The Nexus“ je album pre pätnásťročný dorast, ktorý zistil, že Rytmus nie je to práve orechové, na ťažký metal, ale nemajú gule a uši, a tak sa budú považovať za metalistov aj pri počúvaní tohto albumu. Záhadou mi zostáva posledná vec. Prečo sa potom tento album páči aj mne? AMARANTHE proste majú iskru, ktorá poslucháča zaujme. Moje hodnotenie albumu bude mať preto zvláštnu formu, pretože sa nedá jednoducho obodovať jedným jediným číslom. 11/10 – pre bývalých fanúšikov hip-hopu a diska, 7/10 – pre fanúšikov predchádzajúceho albumu, 2/10 – pre konzervatívnych metalových starých psov.