Keďže som chcela ešte znovu vidieť UNISONIC počas tohto turné na vlastné oči, nezostávalo mi nič iné len za nimi vycestovať do nemeckého Mníchova. Najskôr som kvôli vzdialenosti váhala, ale kúpa nového fotoaparátu a obdržanie fotopasu tri dni pred koncertom ma presvedčili ísť. Týmto sa mi v podstate splnil aj môj malý sen – fotiť môjho najobľúbenejšieho interpreta Michaela Kiskeho. Takže v sobotu ráno som vytešená sadla na autobus, neskôr na autostop a odfrčala smer Nemecko. Cesta bola fajn, taktiež hotel. Keď som sa presunula k hale, tak na mňa čakal nekonečný rad nedočkavých fanúšikov. Našťastie všetko išlo rýchlo a po chvíli som už stála pod pódiom s „kolegami“ fotografmi.

Hlavný dôvod môjho výletu – UNISONIC, odštartovali koncert pekne z rýchla, rovnomennou skladbou „Unisonic“, po ktorej pokračovali veselou „Never Too Late“. Snažila som sa sústrediť na fotenie, takže prvé tri skladby som si až tak dokonale neužila. Nasledovala pomalšia „I ve Tried“, po ktorej som sa musela zaradiť (bohužiaľ už bez foťáku) do davu fanúšikov. Michaelovi Kiskemu pár dní pred týmto koncertom, počas vystúpenia v Hamburgu, „odišiel“ hlas (Kai Hansen odspieval 3 songy) a v dôsledku chrípky museli dva koncerty zrušiť. Michi stále nebol úplne fit, čo bolo viditeľné, keďže niektoré časti skladieb spieval v nižších polohách ako zvyčajne. A preto aj skrátili setlist a vyradili z neho „Star Rider“ a moju najobľúbenejšiu „King For A Day“. Koncert pokračoval skladbou „My Sanctuary“, ktorú vystriedala krásna Kiskeho balada „No One Ever Sees Me“. Na tú som sa špeciálne tešila, keďže ako jedinú som ju ešte naživo nevidela. Michi ju odspieval fakt nádherne. Na rad prišla vynikajúca „We Rise“ a „Never Change Me“. Zvuk bol skvelý, dav sa dobre bavil, hoci občas ho musel Hansen s Kiskem vyzývať, no odozva sa dostavila hneď. Bolo jasné, že aj chalani z UNISONIC si svoj posledný koncert užívajú. Viditeľne dobrú náladu mali hlavne Kai s Michim, ktorí sa snažili vtipkovať (žiaľ v ich rodnej nemčine, takže som veľa nerozumela). Ku koncu nasledovalo Kaiove gitarové sólo, do ktorého zapojil aj divákov a na úplný záver staré „tekvicové“ hity „Future World“ a „I Want Out“. Samozrejme už aj publikum spievalo o dušu. Kiske si vo „Future World“ neodpustil svojho obľúbeného Elvisa, čomu som sa ja osobne veľmi potešila. Za búrlivého aplauzu sa kapela rozlúčila a rýchlo zmizla z pódia.

Po približne 20.minútach čakania sa na pódiu objavili „znovuzrodení“ GOTTHARD a spustili ako prvú „Dream On“, po ktorej nasledovala „Gone Too Far“. Na rad už potom prišli skladby z nového albumu „Starlight“ a „Remember Its Me“. Od prvých tónov zavládla v mníchovskej hale skvelá atmosféra. Vyše 4000 ľudí si koncert naozaj užívalo. Nic Maeder ako nový frontman je výborný, veľmi dobre zapadol do kapely. Človek pri pohľade na ich vystúpenie má pocit, akoby k nim patril odjakživa. Energia a nadšenie z neho priam sršali. Po fotení prvých troch skladieb sa mi nechcelo predierať do davu, som sa presunula k baru, odkiaľ som sledovala zvyšok koncertu. Mimochodom, na jedno pivko sa tam zatúlal aj Henjo Richter (GAMMA RAY), asi sa bol pozrieť na svojho kolegu Kaia Hansena. Ale späť ku koncertu GOTTHARD, ktorí vsadili na mix starých a nových skladieb, taktiež nechýbal ani cover od DEEP PURPLE – „Hush“. Počas neho sa fanúšikovia vybláznili dosýta, až sa mi po predchádzajúcej skúsenosti nechcelo veriť, že som v Nemecku. Nasledujúca „One Life, One Soul“ bola venovaná Steveovi. Do svojho seltlistu zaradili aj vydarený kúsok z nového albumu „The Story Is Over“, s ktorým som bola ja mimoriadne spokojná. Druhú polovicu svojho vystúpenia začali baladami „Falling, Tell Me“ a „Heaven“. Nica Maedera sprevádzali na akustických gitarách Leo Leoni a Freddy Scherer a v pozadí stojace klasické kvarteto. Táto časť bola veľmi emotívna, fanúšikovia pozapaľovali svoje zapaľovače a rozsvietili mobilné telefóny. Mňa dostala hlavne skladba „Falling“, pri ktorej som mala doslova zimomriavky. Dojímavú atmosféru bolo cítiť v celej hale. K záveru to GOTTHARD zas roztočili svojimi najväčšími hitmi „Mountain Mama“ a „Lift U Up“, ktoré baviaci sa ľudia naplno spievali s nimi. A na úplný koniec prišiel samozrejme prídavok vo forme „Master Of Illusion“ a „Anytime Anywhere“. Za veľkého potlesku a výkrikov sa táto famózna šou skončila a ja som sa spokojná pobrala späť na svoj mníchovský hotel.

Na záver len dodám, že to bol pre mňa jeden z najlepších koncertov za poslednú dobu a výborná skúsenosť, čo sa týka toho môjho premiérového fotenia. Oplatilo sa mi cestovať 700 kilometrov. Fanúšikovia kvalitného hard rocku si rozhodne prišli na svoje.

PLUSY:
kvalitný výkon oboch kapiel, výborná atmosféra v hale, skvelý zvuk
MÍNUSY:
kratší playlist UNISONIC

Playlisty:
UNISONIC: „Unisonic“ – „Never Too Late“ – „I ve Tried“ – „My Sanctuary“ – „No One Ever Sees Me“ – „We Rise“ – „Never Change Me“ – „Future World“ – „I Want Out“.
GOTTHARD: „Dream On“ – „Gone Too Far“ – „Starlight“ – „Remember Its Me“ – „Sister Moon“ – „Hush“ – „One Life, One Soul“ – „The Storys Over“ – „Fist In Your Face“ – „Gimme Real“ – „Solo drums“ – „Falling“ – „Tell Me“ – „Heaven“ – „Mountain Mama“ – „Right On“ – „Lift U Up“ – „Master Of Illusion“ – „Anytime Anywhere“.