MONO je veľmi špecifická kapela. Milujem na nich ich neskutočne zafarbenú náladu a ich typické vrstvenie nástrojov. Veľmi citlivo poukladané tóny a rytmiku. Melódia v každej piesni je veľmi silnou a podstatnou časťou ich tvorby.

MONO – Nowhere Now Here

Po úvodnej piesni „God Bless“ prichádza hneď v druhom songu vrchol dosky. V piesni „After You Comes the Flood“ je absolútne všetko, čo MONO na novom albume vyjadruje. Prekrásne vrstvenie, ktoré je ozdobou. Neskutočne zafarbená basová linka, ktorá nádherne sekunduje bicím nástrojom. Perfektné, ba priam dokonalé. Tento song by si jednoducho zaslúžil absolútnu nálepku „post rock“.

V tretej piesni „Breathe“ nás Japonci dostávajú pod takú zvláštnu vodu. Neviem. MONO sa najlepšie počúva so zavretými očami. Bola by škoda, ak by ste ich mali otvorené. Spomínaná pieseň patrí medzi najpomalšie na albume. Je priam až ezoterická a úplne iná ako jej predchodca, ale že úplne.

Rovnomenná pieseň ako názov celého albumu – „Nowhere Now Here“, je takou pestrou a krásnou mozaikou. Snúbia sa v nej tóny, zvuky, ale hlavne farby. Pri troche predstavivosti sa mi vynárajú krajinky, lúky, lesy. Dokonca ľudí, ktorí tancujú. V tejto skladbe piesni počujeme zafarbenú gitaru, ku ktorej sa nádherne pridávajú ostatné nástroje. Bicie, basa a dokonca v pozadí aj dychový nástroj. Song „Nowhere Now Here“ má desať a pol minúty a predstavuje hotovú štúdiu post rocku. Pokojne by som ju nazval aj post rockovou operou.

MONO

MONO si idú stále to svoje. Najkrajšie na tom je, že nesedia na jednej vlne. Dokážu preskakovať z jednej na druhú. Dokážu sa vlniť a hrať s poslucháčom. Ten, kto sa ponorí do ich hudby, bude chcieť stále viac. Viac preniknúť, viac precítiť a viac počuť. Možno aj viac pochopiť. Trpezlivosť a zavreté oči sú bránou k pochopeniu hudby MONO. Jej hĺbky a šialenej širokospektrálnosti.

V piesni „Parting“ sa paradoxne gitary nedočkáme, no aj tak je nádherná. Druhá najdlhšia skladba albumu „Meet Us Where the Night Ends“ je zhmotnením všetkých atribútov, ktoré v sebe MONO majú. Naozaj exotický, ba dokonca ezoterický post rock, ktorý je pre náročnejšieho a pozornejšieho poslucháča. „Funeral Song“, ktorý ma tri minúty navnadí poslucháča na poslednú „Vanishing, Vanishing, Maybe“. Priatelia, na tejto platni sa dejú nádherné veci.

Premýšľal som, čisto hypoteticky, čo by sa stalo keby si MONO našli speváka alebo speváčku. Na mysli mám ako stálu súčasť kapely, človeka ktorý by spieval v každej skladbe…. Viete, čo? Hmm…, nie. Už by to neboli MONO.

Zhrnuté a podčiarknuté. Japonci vydali ezotericko – rockový album. Sami povýšili žáner, ktorého sú vlastne tak trochu aj stavebným pilierom. Skladby sa s poslucháčmi hrajú. Dokonale vyvážené majstrovské dielo, ktoré patrí na absolútny piedestál. RUSSIAN CIRLCESS hrajú niečo podobné, no ani zďaleka to, čo MONO. Možno ešte GOD IS AN ASTRONAUT. Tým som chcel povedať, že MONO sú akousi vstupnou bránou do post rocku. Do totálneho prevtelenia inštrumentálnej hudby, ktorá vás dokáže dostať do absolútneho neba. Keď jej teda dáte šancu. Len sa musíte otvoriť, ako táto nahrávka vám…

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“