Popravde asi ťažko. Príchod Mikea Howea, strateného syna a niekdajšieho frontmana, síce vzbudil na scéne pred nejakým tým časom slušný ohlas, čo pätica následne potvrdila parádnym comebackovým albumom „XI“ (recenzia TU). Žiaľ, o akomkoľvek fanúšikovskom ošiali jednoducho nemôže byť ani reči.

METAL CHURCH – Damned If You Do

Až nepekne málo zaplnený Majestic Music Club v Bratislave (8. augusta 2017) bol veru smutným dôkazom, že METAL CHURCH sú dnes napriek štúdiovej kvalite záležitosťou pre úzky okruh poslucháčov, najmä tých skôr narodených. Pritom v období dosiek „The Human Factor“ a „Blessing in Disquise“ sa diali skutočne veľké veci a kapele „hrozil“ zaslúžený úspech po celom svete….

Spomínaná čerstvá nahrávka pokračuje v šľapajach predchádzajúceho záseku, takže kto si dobre pochutil na „trinástke“, nemôže byť priveľmi sklamaný ani tentokrát. Kapela totiž stále varí podľa dobre osvedčenej receptúry a používa iba tie najkvalitnejšie ingrediencie a koreniny.

METAL CHURCH

Heavy metalový základ je umne dopĺňaný speedovými výpadmi, melodickými gitarovými vyhrávkami a akýmsi rockovým šmrncom. To všetko obohatené akýmsi retro feelingom. K tomu vokál ostrí ako žiletka a máme tu prísľub prvotriedneho hudobného zážitku. Ku cti slúži aj výraznejšie skrotenie celej stopáže (oproti „XI“ sme o rovných trinásť minút chudobnejší), čo robí z novinky svižne upaľujúci materiál, ktorý popri vás preletí ako Peter Sagan v cieľovej rovinke Tour de France.

To platí najmä o výbornej klipovke „By the Numbers“, „Guillotine“, „Into the Fold“, „The War Electric“ či chytľavej pecke „Out of Balance“. Práve v týchto prípadoch sa derie na povrch typický americký US power metal, kde je kapela zaraďovaná prakticky od samého začiatku bohatej kariéry.

Priamo v kontraste s týmito rýchlovkami je tu ale aj dávka dobre premyslených hymien ako titulná „Damned If You Do“ (okorenená vskutku originálnym hrdelným prejavom), „The Black Things“, „Revolution Underway“ alebo „The Monkey Finger“ s typickými hard rockovými riffmi po vzore austrálskych dinosaurov AC/DC.

Prečo teda nakoniec vcelku skromné záverečné hodnotenie? Úprimne za to môže z veľkej časti neuveriteľne suchý zvuk, ktorému chýba akákoľvek hutnosť a šťava. Z výsledku tak bohužiaľ jednoznačne najhoršie vychádzajú podivné ozvučené gitary dua Vanderhoof/Zandt, vďaka čomu sa mi nahrávka nepočúva nijak zvlášť príjemne. Len pre porovnanie si skúste do svojho prehrávača vložiť „XI“ či o niečo staršiu „Generation Nothing“. Rozdiel je až priam zarážajúci! Škoda, lebo ten jeden bodík na vrch by sa možno zišiel…

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.