Spomenutá nahrávka vychádza už pod Massacre Records a kapela sa opätovne vracia k módu dvoch gitár, keď obsluhu tej druhej obstaráva Manuel Seoane zo španielskych MÄGO DE OZ. Tou najvýraznejšou udalosťou sa však stal odchod famózneho Herbieho Langhansa, ktorý sa ukážkovo uviedol aj vďaka projektu AVANTASIA a bol vitálnou súčasťou živých vystúpení tohto kolosu. V dôsledku tejto zaneprázdnenosti bol počas turné svojej domovskej kapely nahradený istým Nickom Hollemanom (ex-VICIOUS RUMORS). Príležitosť robí zlodeja a tak už na štvrtej radovej doske Nemcov nepočujeme Herbieho „diovsko-jornovský“ vokál.

SINBREED – IV

Treba priznať, že aj s Nickom získala kapela opäť raz špecifický a osobitý odtieň hlasu blízky Patrikovi Sellebymu z BLOODBOUND či Larsovi Ramckemu zo STORMWARRIOR, dokonca príležitostne aj Andrému Matosovi (SHAMAN, ex-ANGRA,). Aj preto sa celkové vyznenie albumu líši od tých predchádzajúcich. Dáva zbohom o čosi viac koncentrovanému a agresívnejšie napumpovanému power metalu a do popredia sa dostáva omnoho viac nadýchanejšia melodika.

Hlavná doména Nemcov ostáva nedotknutá. Strhávajúca rytmika, neriadená a kľukatá riava riffov lemovaná trilkujúcimi a štebotajúcimi gitarovými sólami s jagavými refrénmi ako rozbuškami toho vysoko nákazlivého a explozívneho materiálu. Aj preto je tento album blízky najviac prvej radovke svojou melodickou časťou a súčasne i minulému záseku, pretože nejde o jednoliaty metalový náklad od začiatku do konca, ale príhodne pracuje s tempom, gradáciou a variabilitou jednotlivých piesní.

Podotýkam, že spomenuté typické SINBREED prvky sú dnes ešte o čosi viac zvláčnené, snažia sa pôsobiť honosnejšie či malebnejšie. Už prvá polovica dosky preteká vábivou, chytľavou až kvetnatou melodikou. „First Under the Sun“, „Falling Down“, „Wasted Truth“ alebo aj „Pale-Hearted“ sa doslova predbiehajú o vzletnejší a zvonivejší refrén, labužníckejšiu vyhrávku a vyšperkované sólo.

SINBREED

„Into the Arena“ zaujme výrazne komplexnejším materiálom, ktorý v sebe okrem príťažlivých gitár skrýva aj odkaz na Brazílčanov ANGRA z čias legendárneho kúska „Holy Land“, podobne znejúcu melodiku možno postrehnúť i v piesni „At Least I Am“ s ojedinele agresívnejším vokálom.

Týmto sa však dostávame k druhej polovici albumu, ktorá pôsobí všednejším a okázalejším dojmom s absenciou toho rozdielového hráča, ktorým Herbie jednoznačne bol. Práve šlapavá a hymnická „Final Call“ by určite zniesla o čosi viac živelnosti a prieraznosti. „The Purge“ a „Pride Strikes“ okato zaostávajú za ostatnými skladbami vo svojej osobitosti a výraznosti aj napriek hutnejšie sa javiacim gitarám. Záverečná „Through the Fire“ predstavuje svojím tempom a zdobením návrat k blýskajúcemu sa úvodu dosky s bohatým klávesovým zdobením a takmer neoklasickým sólom.

Aj napriek tomu, že SINBREED určite nepatria medzi hybné kapely žánru, doteraz hájili poctivo vydobytú pozíciu hlavne minulými troma zásekmi, a to najmä nekompromisne režúcimi gitarami a s testosterónom nabitým vokálom. Novinka vo mne evokuje akýsi ústup, respektíve zmenu smerovania k omnoho melodickejším, uhladenejším, ľúbivejším a cukrovejším polohám po vzore Švédov BLOODBOUND, čo sa u mnohých nemusí stretnúť s pokračujúcim záujmom.

Hodnotenie autora: 6,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk