Dvanásta zastávka spomínaného turné už klasicky začína s istým omeškaním, ale všetko v rámci znesiteľnej normy. I napriek posunutému začiatku však SOEN po našom príchode ešte stále zvučia, a tak sa ich prvé tóny ozývajú až niečo okolo pol deviatej. Kým debutová nahrávka „Cognitive“ znie občas až priveľmi „toolovsky“, naživo sa mi všetky paralely medzi obidvoma skupinami tak trochu strácali. To som samozrejme len a len vítal. Zvuk bol od začiatku prekvapujúco veľmi čitateľný a vyvážený so silným dôrazom na rytmickú časť – silne skreslenú basgitaru a prepracované bicie. Martin Lopez je samozrejme kapitola sama o sebe a svoju úlohu zvládal s patričnou noblesou. Relatívne neznáme postavičky Joel Ekelöf (vokál) a neuveriteľne dredatý Kim Platbarzdis sa taktiež nenechali zahanbiť, až mám pocit, že v prípade prvého menovaného nám tu vyrastá nová pevecká hviezda. Tento nenápadný holohlavý chlapík je naživo priam odzbrojujúci, či už ladnosťou svojich úsporných pohybov alebo dokonalým výkonom. Celé vystúpenie tak plynulo veľmi hladko a kapela stihla odohrať približne dve tretiny svojho spomínaného debutu. Všetko začalo zádumčivým introm „Fraktal“, ktoré sa následne prehuplo k „Fraccions“, pokračujúc cez „Delenda“, nárezovú „Oscillation“, klipovku „Savia“ až k záverečnej „Slithering“. Pozitívna energia sa niesla celým klubom a ľudia sa chytali náramne, čo samotných členov evidentne veľmi dojalo. Dvakrát podčiarknuté – skvelý koncert! 

PARADISE LOST, pre mnohých hlavný bod dnešného večera, mali čo robiť aby sa aspoň vyrovnali predchádzajúcemu prekvapeniu. Žiaľ, v stredu im asi nebolo súdené dvíhať víťaznú zástavu, keďže celé (iba!) sedemdesiat minútové vystúpenie bolo akési nemastné-neslané a hlavne nedopečené. Zvuk bol zo začiatku neškodný, všetko akosi potichu a s pribúdajúcim časom sa výraznejšej zmeny nedostávalo. Pár slovami – proste tomu chýbali gule! Čo sa týka samotnej formácie, ohľadom hudobnej prezentácie sa jej toho až na biedny spev Nicka Holmesa veľa vyčítať nedá. Sólovalo sa, riffovalo a búchalo na jednotku, celá tá podmanivá atmosféra tam jednoznačne bola, lenže všetko ostalo pod nánosom úplnej ignorácie, neprítomnosti a arogantnosti niektorých členov. Áno Nick, ukazujem hlavne na teba. Je priam neuveriteľné, že i napriek totálne falošnému spevu môže niekto tak arogantne odfláknuť koncert a každého prítomného v sále mať tak hlboko v zadku. Cynické hlášky, neustále napádanie osvetľovača a niektorých fotografov kvôli nepatrnému prílivu svetla, nervné pobehovanie tu a tam kvôli nastavovaniu mixáku, kibicovanie, a to všetko zaklincované okamžitým útekom preč po poslednom údere do gitár. Úplne samostatná kategória je otrasný spev/nespev, s ktorým by som sa ja osobne neukázal ani v miestnom bare plnom štamgastov, nieto na svetovom turné. Ten plný, drsný a intonačne dobre zvládnutý spev znejúci z každého albumu a oficiálneho dvd je niekde preč. Korunku tomu všetkému nasadili vytlačené texty známych evergreenov na podlahe – to je vážne veda zapamätať si text skladby, ktorá zaznieva na každom koncerte?!

Aj napriek týmto všetkým negatívam stál koncert PARADISE LOST za pozretie. Môže za to hlavne gitarový virtuóz Greg MacKintosh! Jeho hra bola vskutku lahôdka. Úplným hráčskym opakom je riffmajster Aron Aedy a jeho nenapodobiteľné energické pohyby na scéne. Skvelé! Síce poriadne zamrzela dĺžka setu (korunovaná vynechaním inak hrávanej klasiky „Embers Fire“), kde mohlo zaznieť ešte mnoho výborných skladieb, ale aj napriek tomu sme mali možnosť počuť nemalé množstvo hitov. Vystúpenie odpálila nečakaná starinka „Widow“ a potom to už šlo ako po masle – „Erased“, „As I Die“, Pity The Sadness“, „Enchanment“ či experimentálnejšie veci „One Second“ a „Soul Courageous“. Z nových vecí jednoznačne najviac zaujali klipom zvečnené „Honesty In Death“ a hlavne asi najlepšia skladba z nového albumu, a to „Fear Of Impending Hell“. Policajná hodina bola ešte pár minút vzdialená, žiaľ PARADISE LOST to vôbec nezaujíma, a preto sa končí neodmysliteľnou hymnou „Say Just Words“. Skákalo sa, spievalo a žiaľ i lúčilo. Teda s tými, ktorí na pódiu ešte ostali, keďže náš pán hrdina Holmes sa vytratil rýchlejšie ako prd vo vetre. Kája, Kája, ty si sa o pár metrov ďalej určite lúčil aspoň hodinu!

PS: nedá mi nespomenúť jednu vec, s ktorou sa stretávam v poslednej dobe pomerne často. Kapely sa neustále sťažujú, že sa dnes ich hudba nepredáva. To je proste fakt! Ale potom nechápem dôvod absolútnej absencie akýchkoľvek nosičov v stánku s merch. Pre úplnosť dodám, že kotúč „Cognitive“ od SOEN išiel v stredu na dračku!

PLUSY:
SOEN! Uvoľnená atmosféra. Návšteva, ktorá bola po počiatočnom zhrození ako tak prijateľná.

MÍNUSY:
Nick Holmes! Pomerne krátky set PARADISE LOST, kde chýbalo množstvo hitov.