Len niečo vyše roka trvalo, kým sa diskografia týchto veteránov rozrástla o ďalšiu radovú dosku. Nedostatok inšpirácie pre kapelu nebol nikdy problém. Je to skôr absencia invencie, ktorá sporadicky trápi posledné albumy výhradne viažuce sa s gitarou Axela Ritta. Ten počtom nahraných kúskov pod touto značkou predbehol Manniho Schmidta (REFUGE, ex RAGE) a pomaly sa doťahuje na ďalšiu kultovú postavu hrobárov Uweho Lulisa (momentálne ACCEPT). Aj tento fakt svedčí o tom, že „špílmajstrovi“ Chrisovi Boltendahlovi je táto gitarová investícia po chuti.

GRAVE DIGGER – The Living Dead

Nevyrovnanosť je typickým prvkom pre ostatné nahrávky GRAVE DIGGER. Od polovičatého návratu na škótske vysočiny (album „The Clans Will Rise Again“) to bolo s kvalitou ako na horskej dráhe. Rozvláčny a vylúhovaný súboj s gréckou mytológiou („Clash of the Gods“) striedal ďalší návrat ku koreňom. Výsledkom bol tentoraz nekompromisný nájazd, kde sa ťalo hlava-nehlava, a tak je „Return of the Reaper“ v kontexte novodobej časti diskografie vyčnievajúcou položkou. Minulá liečba metalom („Healed by Metal – recenzia TU) nezaúčinkovala a nabrala kurz mierne nadol, doska akoby bola na diéte alebo prinajmenšom v „rysovačke“.

To už ale neplatí o aktuálnom disku, na ktorom svalovina naberá na objeme. „The Living Dead“ sa hrdí hutnejším, razantnejším zvukom a v neposlednom rade ako celok pôsobí dravšie, húževnatejšie, koncentrovanejšie, je v ňom badať o čosi viac nadšenia a entuziazmu. Zreteľný podiel na tom má i v mnohom živšia a pôsobivejšia gitarová výplň. Riffy síce neprešli ktovieakým prerodom, avšak sú oveľa intenzívnejšie a prispievajú k celkovej robustnosti jednotlivých skladieb.

GRAVE DIGGER

To, čo na tomto albume evidentne vyšlo je vzájomne a hlavne rovnomerné prepojenie už spomenutých nabrúsených gitár a poväčšine výborných refrénov zvyšujúcich atraktívnosť piesní a prispievajúcich týmto k vyváženosti materiálu. Tým tretím do partie je parádna sólová Axelova práca. Skombinoval potrebnú údernosť s nadhľadom, eleganciou a nenútenosťou. Práve posledné dve spomenuté charakteristiky napomáhajú hlavne v závere albumu, keď nanešťastie kapela nedokázala udržať refrénovú časť skladieb zaujímavou. Práve nápaditosť a ľúbivá umnosť zaradenia niektorých sólových kúskov napomohla prekonať istú nevzrušivosť a skostnatenosť.

Úvodná položka „Fear of the Living Dead“ nie je tým najpresvedčivejší začiatkom aj kvôli povedomým riffom či melódiám recyklovaných zo starších dosiek. To je niečo čo možno badať úchytkami i na poniektorých ďalších skladbách, netýka sa to len častí refrénov, gitár, ale na nešťastie aj lyrickej časti. To ako rušivo tieto elementy pôsobia závisí aj od príťažlivosti ich podania, a treba priznať, že až tak nekazia pôžitok z novinky.

Nasledujúca trojica „Blade of the Immortal“, „When Death Passes By“ a „Shadow of the Warrior“ ponúkne to najlepšie nachádzajúce sa na disku. Tým je hymnickosť, dráždivosť i ľahkosť obklopená ťaživými či útočne ladenými gitarami. Vo „What War Left Behind“ so skutočne skvelým vzletným sólom funguje refrén na prvú signálnu, naopak v „Insane Pain“ alebo „The Power of Metal“ až príliš „vyjazdene“ a opotrebovane. Táto nevýraznosť je typická i pre celú „Hymn of the Damned“.

Odkazom na NWOBHM a konkrétne legendu SAXON je chytená úderná a priama „Fist in Your Face“. Záverečné vykopnutie si z kopýtka v podobe folkovej „hopsandy“ „Zombie Dance“ je miestami také infantilné, že by som ju okamžite zamenil za bonus „Glory or Grave“. „The Living Dead“ teda neočakávane dopadla lepšie ako minulý zásek, predpokladane je však stále vzdialená míľnikom v diskografii legiend nemeckého heavy metalu GRAVE DIGGER.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk