Lúčenie sa zdalo byť priam nekonečné. Neustále novo pribúdajúce koncertné miesta lemované preplnenými halami, či na prasknutie nabitými klubmi však len potvrdzovali záujem ešte raz a možno naposledy sa vrátiť spomienkami o desiatky rokov späť. Od podlahy prevetraný repertoár, ktorý za tie roky nadobudol štatút nesmrteľnosti, na novo objavená nostalgia, ďalšie nezabudnuteľné momenty zúčastneného zástupu všetkých generácií kovaných hláv sú len potvrdením toho, aký pamätník danému žánru vytesala legenda ACCEPT a jej nesmrteľný hlas.

U.D.O. – Steelfactory

To všetko je už ale minulosťou, na ktorej ani sám pán kapelník nemieni prílišne ľpieť. Prirodzene i koncertným setlistom príde vhod trocha čerstvosti a aktuálnosti. Vrchovatou mierou to zabezpečia nanajvýš vydarené piesne novinky „Steelfactory“. Poznajúc Uda samotného, a jeho buldočiu vlastnosť neuhnúť za žiadnu cenu, nekompromisne a neoblomne si stáť za svojimi rozhodnutiami, nezľavovať zo svojich zámerov, a tomu tvárniť i ďalšie kariérne kroky, vieme ľahko predpokladať, aká porcia hudby nás čaká.

Nie však predvídavosť je tým kľúčovým slovom, ktorým by sa dala príhodne popísať táto porcia čerstvej muziky. Tými sú prirodzenosť, ľahkosť, uveriteľnosť a stále súčasnosť. Album pokračuje v parádnom kvalitatívnom trende posledných nahrávok, ktorého obrodu načala doska „Steelhammer“. Oceľové súkolesie opäť zabralo a úspešne ne neho nadviazal aj kúsok „Decadent“ z roku 2015, hoci vtedy s výraznejším melodickým odtieňom. Novinka oproti týmto minulým zásekom je ešte o čosi viac sústredenejšia, stmelenejšia, úrovňou nápadov vyrovnanejšia a nepreniknuteľnejšia.

Neopomenuteľným spojivom týchto troch albumov je gitarový um Rusa Andreya Smirnova. Ako jediný zástupca šiestich strún po odchode svojich „dvojičiek“ Kasperiho Heikkinena alebo Billa Hudsona sa vytiahol svojou hrou a prekonáva svoje doterajšie vklady v kapele. Robustnými i húževnatými riffmi, bezodnou zásobou vyhrávok, vzdušnými, presne cielenými, ale aj dramaticky spletitými sólami, vystužil túto mašinu, ktorej tempo diktuje milimetrovo presnou hrou na bicie Sven Dirkschneider – mimochodom, Udov syn.

U.D.O.

Takto kompaktne a ucelene pôsobiaci materiál dáva kopanec jednotvárnosti a novinka je všetko len nie zbierkou monotónne sa javiacich heavy metalových piesní. Taktiež je tu badať nezriedkavú, aj keď nákazlivú inšpiráciu „acceptovkými“ postupmi. Tie, až na skladbu „Make the Move“, ktorá okato pripomína „Living for Tonite“, sa javia nenútene, prirodzene a v podstate i očakávane po troch rokoch výhradného hrania piesní tejto legendy. Takou je aj „Blood on Fire“ s prekrásnymi vyšívanými gitarovými vzormi, ktorých predobraz je jasný.

Album netrie núdzu o mohutné hymny akými sú aj „One Heart One Soul“ alebo „Bite of Evil“ so skvostne výbušným refrénom a gradujúco vinúcou sa gitarou. „Keeper of my Soul“ svojou zádumčivosťou a nepokojom spolu s clivou „In the Heat of the Night“ zase ponúknu prierez rozmanitosťou nálad a motívov. Tú potvrdzuje aj orientálna „Raise the Game“, ktorá má vokálne i inštrumentálne nabrúsenejší ráz.

V dvojici skladieb „Rising High“ a „Eraser“ potvrdzuje Smirnov, že momentálne je jasnou voľbou pre kapelu a vytesňuje každučký priestor gitarovou čarostreľbou. Oba kúsky majú výrazne power metalový ťah s nekompromisnou rytmikou a refrénmi odpaľujúcimi stropy. Podobný tromf je prítomný i v „Hungry and Angry“, ktorá odmeňuje svojou ležérnosťou a nadhľadom. Záver patrí citlivej a skleslej „The Way“, ktorá s prepojením na jej lyrický obsah je jednoznačným odkazom a návodom, ako sa kalí oceľ po vzore Uda Dirkschneidera.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk