V roku 1996 som chytil do rúk originálne CD „Dirt“ z roku 1992. Pozeral som si prekrásny obal a listoval v booklete. Keď som to hodil do mojej veľkej veže skoro som padol na zadok. Ťažké riffy, perfektná rytmika, zádumčivé čakanie a prenádherný vokál. Layne Staley by mal 22. augusta 2018 51 rokov… Fantastický spevák s úžasnou farbou hlasu.

ALICE IN CHAINS – Rainier Fog

ALICE IN CHAINS sa derú svojim Seattlom pod taktovkou kapelníka Jerryho Cantrella, ktorý svojim hlasom perfektne sekunduje Laynemu vokálu. Dva roky pred albumom „Dirt“, vydáva kapela svoj debut „Facelift“. Album s rovnakým názvom, ako meno kapely vychádza v roku 1995, a je to žiaľ posledný štúdiový album s vokalistom Laynem Staleym za mikrofónom. V roku 1996 vydáva kapela famózny „Unplugged“, ktorý by mal byť povinnou výbavou každého rockera. Layne Staley v roku 2002 umiera. A tak sa končí našťastie iba jedna etapa kapely.

Za mikrofón nastupuje William DuVall. Charizmatický to týpek, dokonca s mierne podobnou farbou hlasu, akú mal Layne. V roku 2009 vydáva ALICE IN CHAINS veľmi vydarený návrat ku svojim koreňom „Black Gives Way to Blue“. V záverečnej prekrásnej balade na spomínanej platni, ktorá sa volá rovnako ako album dokonca hrá Sir Elton John na klavír. Toľko skromnosti však? V roku 2013 vychádza album „The Devil Put Dinosaurs Here“. Rovnako veľmi dobrý počin s náladou a štýlom rockovej muziky, na ktorej začiatku táto kapela stála spolu s NIRVANOU, SOUNDGARDEN alebo PEARL JAM.

Rok 2018. Čakanie na novú platňu si skracujem starými vecami. „Man in the Box“, „Nutshell“, alebo „Down in a Hole“ a „Would?“… Toto sú piesne, o ktorých netreba hovoriť. Geniálne a dokonalé vyjadrenie štýlu grunge. Skladby ALICE IN CHAINS sú na prvý pohľad možno spevavé a možno jednoduché, ale opak je pravdou. Sú poctivo vyskladané. Každý tón a detail, či riff, alebo to ich geniálne: Oooh Yeah… Až ma mrazí. Ich piesne sú veľmi náročné. Skúste si zaspievať niektorú zo spomínaných a počítajte, do koľkých tónov sa trafíte. Každopádne, nie sme na hodine spevu, ale hodnotíme novinku, ktorá dostala názov „Rainier Fog“. Úprimne priznávam, že už som bol veľmi hladný po tomto albume a tešil som sa na neho ako malý chalan na lego. Ale skúsme prejsť pekne ku koreňom hudobného štýlu grunge a ku hlavnej perzóne, kapele ALICE IN CHAINS z upršaného Seattlu.

Album otvára skladba „The One You Know“, ktorá hneď v úvode možno sklame tých, ktorí čakali prevratnú zmenu a nejakú šokovú formu nového zvuku. Nie. Našťastie! ALICE IN CHAINS si idú aj v roku 2018 presne to isté, čo si išli v roku 1990 pri debute „Facelift“. A to je dobré. Pieseň má neskutočnú gradáciu a prenádherný refrén, ktorý si hneď po druhom počutí pohmkávam. Album pokračuje piesňou „Rainier Fog“ a potvrdzuje status legendy. „Red Giant“ nás s mystickým nástupom trochu ponorí do akejsi letargie, aby sme si mohli neskôr spokojne pokývať a poklepkať do rytmu geniálnej „Fly“.

ALICE IN CHAINS

Nebudem hodnotiť a ani nijakým iným merítkom porovnávať albumy so Staleym a s DuVallom za mikrofónom. Jerry Cantrell je geniálny skladateľ a frontman tejto veličiny. Pre mňa sú jednoducho všetky ich albumy jedinečné a absolútne geniálne zapadajúce do doby, v ktorej vyšli. Nepotrebujú hviezdičky, ani porovnávania. A tri albumy s DuVallom? Ktorý je najlepší? Tiež veľmi ťažký orech. Pre mňa bolo naozaj veľkou radosťou, keď vôbec niečo vydali a rozhodli sa do svojich radov prijať nového speváka. Pokračovanie „dinosaura“ bolo len akýmsi prirodzeným javom a tvorbou tejto bandy. No a potom prišiel záver augusta 2018 a s ním aj „Rainier Fog“.

Celý album sa nesie v takom zvláštne pokojnom opare. „Drone“ v sebe skrýva až takú ťažkotonážnu atmosféru 90. rokov a veľmi mi pripomína už spomínaný album, pre ktorý som sa s ALICE IN CHAINS zoznámil – „Dirt“. Vokály Williama a Jerryho k sebe veľmi pasujú. Zapadajú do seba ako tetris. Perfektné gitarové riffy majstra Cantrella robia nielen z tohto albumu, ale celkovo z kapely, jedinečné zoskupenie s duchom legendárneho prepojenia hudobného žánru.

„Maybe“ začína iba vokálom, v ktorom by kapelu spoznal asi aj hluchý. Presne preto ich milujem. Pre ich jedinečnosť a taký zvláštny pocit komfortu, ktorý mám pri počúvaní ich piesní. Je jedno aký album si zoberiem do rúk. Naozaj. Spomínaná „Maybe“ je nádherne spevavá vo svojom refréne a dokonale vyskladaná. Perfektná robota!

„So Far Under“ sa trochu nadýchne ťažkého vzduchu, aby nás privítal jeden z rýchlejších songov na albume „Never Fade“. Nahrávku uzatvára prenádherná, vyše sedem minútová balada „All I Am“, ktorá mi príde akoby bola potiahnutá zvláštnou melancholickou pokorou. Prekrásna melódia a prenádherná gitarová vyhrávka v refréne. Veľmi mi to pripomenulo záver albumu „Black Gives Way to Blue“, kde bol ale klavír a spomínaný Elton John. Skvelý záver, až ma mrazí…

Strojcovia jedného z hudobných žánrov dokázali aj v roku 2018, že svoje korene nemienia zaprieť, ani zapredať. Perfektný album, ktorý si zaslúži absolutórium. Každá a jedna pieseň má svoju silu a emóciu. V 53. minútach je tak všetko, na čo som po ostatnom albume ALICE IN CHAINS čakal. Nádherný album, prekrásna pocta rockovej hudbe ako takej. Myslím, že aj Layne Staley si v nebi klepe do rytmu a tretím hlasom sa ľahko pridáva k Williamovi a Jerrymu. Fakt to stojí za to!

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“