Už sa mi žiadalo napísať, že sa bande okolo Kummerera podarilo nahrať aktuálnu placku bez personálnych zmien, no jedna sa od predchodcu „Akróasis“ predsa len udiala. Je ňou príchod mladíka, ktorý si hovorí Rafael Trujillo a vyštudoval Gitarový inštitút v Mníchove s vyznamenaním, momentálne študuje jazz na Amsterdantskom Konzervatóriu. Zvolaný do tohto vesmírneho zoskupenia bol iným jazzmanom – Sebastianom Lanserom, ktorý už s kapelou stihol natrieskať predchádzajúci album. A prečo tieto faktografické údaje vlastne uvádzam?

OBSCURA – Diluvium

Ak by sme o predošlých počinoch kapely mohli hovoriť ako o európskej vysokej škole death metalu, „Diluvium“ je priam výskumný ústav so zameraním na štúdia kvantovej fyziky. Príchod novej krvi skrátka posunul kapelu opäť o skladateľskú úroveň vyššie. Inštrumentálne výkony sú dychvyrážajúce už od prvej skladby „Clandestine Stars“, ktorú osobne považujem za najvydarenejší kúsok celého albumu. Alebo si skúste ako prvý chod naservírovať titulnú „Diluvium“. OBSCURA rúbe až nebezpečne vysoko – ALE!

Tam, kde nemilosrdne valcuje svojich predchodcov svojou technickou vyzretosťou, zároveň mierne pokrivkáva na jednoduchých melodických nápadoch, ktorých sa tu poslucháč v takej miere nedočká. „Centric Flow“, „Incarnated“, „Septuagint“, „Perpetual Infinity“ a v mnohých iných skladbách kapela v minulosti ukázala, že vie hrať progresívny death metal, ktorý však práve vďaka dobre zapamätateľným a niekedy dokonca jednoduchým prvkom zanecháva silné dojmy už na prvé počutie.

OBSCURA

„Diluvium“ je však tentokrát výnimkou, ktorá toto pravidlo potvrdzuje, a predstavuje ťažký materiál, ktorý treba doslova pochopiť. Osobne som si ani po týždni pozorného počúvania nedokázal v hlave spätne prehrať riff, ktorým začínajú niektoré moje obľúbené skladby. Nič tragické sa však nedeje, len nemeckí mládenci na to skrátka idú tentokrát sofistikovanejšie a nútia poslucháča rozmýšľať. Zároveň sa znova opakuje scenár, ktorý už dobre poznáme. Trpezlivosť ruže prináša a čas venovaný pozornému počúvaniu albumu sa znova vypláca.

Cesta, ktorou sa OBSCURA na placke vydala, mne osobne pripomína svojím nádychom posledný zárez „Incurso“ od švédskych SPAWN OF POSSESSION , čo je veľkým paradoxom, keďže Christian Müenzner, ktorý sa v oboch kapelách kedysi dávnejšie realizoval, sa na novinke nijak nepodieľal. Zároveň je často počuť vplyv vážnej hudby, čo potvrdzujú aj sláky v „Ethereal Skies“. Vokóder ani tentokrát vynechaný nebol a používaný je veľmi vkusne. Avšak spev v „Mortification of the Vulgar Sun“ zrovna vydarený nie je, do takýchto polôh by sa Kummerer už púšťať nemal.

OBSCURA nám skrátka dáva na novinke zabrať. Núti nás album analyzovať, chápať a objavovať. Skúste si však po jeho vypočutí pustiť ešte „Cosmogenesis“ alebo „Omnivium“. Však to ide do krvného obehu jednoduchšie? Žiaden strach, pôjde to aj s „Diluvium“. Neoľutujete, i keď skeptický som bol v prvých dňoch aj ja.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Martin „Čviro“ Novoveský

Redaktor Valhalla.sk