STREDA

JASAD

JOSEFOV/JAROMĚŘ. V dobe, kedy by bolo zmysluplnejšie ležať so svojou kočkou na kúpalisku alebo brehoch vodnej priehrady, sa začína otvárací program 23. ročníka Brutal Assaultu, ktorý ma na starosti naozaj exotické meno. Vo vyše 35 stupňových horúčavách štartujú brutal death metalisti JASAD z ďalekej Indonézie.

Úplný začiatok postihujú malé technické problémy s bicími, avšak od tohto momentu to do nás pätica hrnie jedna radosť. Zvuk je na počudovanie mnohých hneď od výkopu krásne dunivý a tvrdý, čo sa prakticky stáva poznávacím znamením celého ročníka. Čerešničkou na vystúpení je podarený krikľúň Mohamad. Len tak si zapáli, s vtipným prízvukom prednesie „Ahóój, moderfukers“. a ide sa ďalej.

OBSCURE SPHINX

Stálica od našich severných susedov, sludge metaloví OBSCURE SPRINX, máličko dopláca na nie práve najvhodnejšie zvolený čas. Slnko stále páli neuveriteľným spôsobom a atmosférou našponovaný tlakový hrniec „Made in Poland“ by si zaslúžil temno noci. Aj napriek tomuto handicapu a iba jednej gitare Olyho, tlačí kapela vskutku solídne. V čele s prekvapujúco civilne vystupujúcou speváčkou Wielebnou sa nám dostáva skromnej trojice („Nothing Left“, „Nastiez“, „Lunar Caustic“) hypnotických skladieb a hlavne posledná menovaná pripomína nekompromisný valec. Spokojnosť, ale nabudúce poprosím večer.

John Bush z ARMORED SAINT

ARMORED SAINT? V Josefove? Kto by tu čakal hard´n´heavy spolok, ktorý by formálne viac zapasoval ku konkurencii v o niečo vzdialenejších Vizoviciach. Niečo podobné sme minule zažili s METAL CHURCH, tak prečo nie repete? Najmä ak partička okolo slávneho Johna Busha (ex-ANTHRAX) patrila suverénne medzi to najlepšie z prvého hracieho dňa!

Na mužov v rokoch sa je radosť dívať a nahromadenú energiu môžu závidieť aj o dekádu mladšie spolky. A John? S ľahkosťou si liezol po konštrukcii medzi divákov a triafal jeden tón za druhým. K tomu šlágre ala „Reigh of Fire“, „March of the Saint“, „Win Hands Down“ a máme tu absolútnu premiéru v Českej republike ako hrom! Len tá „Last Train Home“ chýbala…

ACT OF DEFIANCE

V tej chvíli rýchly presun na Metalgate stage, o minútku to totiž rozbalia thrasheri ACT OF DEFIANCE. Áno, presne tí, kde po svojom odchode z MEGADETH zakotvila dvojica Broderick/Drover. V radoch americkej legendy sa kompozične prejaviť samozrejme nešlo, a presne na to je vhodná formácia z Los Angeles. A v podstate sa ani nečudujem. Vidieť prácu spomínaných muzikantov naživo je síce parádny zážitok, lenže hudobne je to číra bezradnosť. Ak k tomu pripočítame vskutku neznesiteľného „speváka“ Henry Bonnera, je pekne vymaľované.

BRUJERIA

BRUJERIA predviedla podobné vystúpenie ako na nedávnom Gothoome, a hoci to už s ozajstným grindom nemá veľa spoločného, ľudia sa opäť bavili. Zamaskované mexické komando sa dnes viac vyžíva v hutnejších groovy pasážach („Brujerizmo“, „Revolución“, „Cuiden A Los Niňos“, „Matando Gueros“) a tzv. „klepačky“ sú redukované minimum. Škoda, keďže za artilériou bicích nesedí nik iný než slávny Nick Barker (ex-DIMMU BORGIR). Záver jednoznačne patrí srandičkám v „Consejos Narcos“ („si“ vs. „no“) a neodmysliteľnému tanečnému coveru „Marijuana“.

Veľké kopnutie do vrtule následne zabezpečujú Američania BLACK DAHLIA MURDER. Plný kotol, prierazný sound, hromada energie a našliapnutá banda so šialeným spevákom v čele. Trevor Strnad diktoval spôsobom sebe vlastným a aj kvôli tomu koncert ubehol sťa voda. Oceniť taktiež treba zaradenie mnohých vecí z posledného albumu – kapela si dnes jednoznačne verila.

Pre pamätníkov alternatívneho rock/metalu sú tu HELMET na čele s Page Hemiltonom, ktorí iba deň predtým rozniesli v zuboch našu Bratislavu. Klub je klub, a ten svedčí pánom omnoho viac než obrovské pódium. Na ňom pôsobí štvorica dosť strnulo, neprístupne, bez emócií, a preto zaujme iba typické pokyvkávanie spomínaného frontmana. Prakticky dostávame iba akúsi monotónnu prehliadku zásadných čísel kariéry, časom začínajúcu vďaka podobnosti splývať v jednu masu. Groovy rytmy v kultových „Unsung“, „In the Meantime“, „Milquetoast“ alebo „Give It“ však stále fungujú na jednotku.

Presne v tejto chvíli však začína na hlavných scénach to najpodstatnejšie z celého dňa. Sériu hviezd štartujú CANNIBAL CORPSE, mäsiari z ďalekého Buffala, ktorí si so sebou priviezli aj stále aktuálny mlynček „Red Before Black“. Práve jemu patrí začiatok a krvavé kombo„Code of the Slashers“/„Only One Will Die“ môže smelo konkurovať klasikám. Práve tých je v programe minimum a fanúšik ranného obdobia Chrisa Barnesa je možno máličko rozčarovaný.

Kapela si je totiž vedomá aj svojich terajších kvalít, prednosť teda majú nepomerne novšie „Scourge of Iron“, „The Wrecked Spawn“, „Kill or Become“, či „Make them Suffer“. Čo skladba, to trefa do čierneho. K tomu sound typu buldozér, a aj my na prírodnej tribúne máme čo robiť, aby sme ako tak udržali rovnováhu. K tomu bonus v podobe príhovoru pre zosnulého B. Hoffmanna (MALEVOLENT CREATION), hosťovačky Trevora Strnada v „Stripped…“ i vtipné keci frontmana Corpsegrindera. Američanov som videl viackrát, ale zaslzené oči od smiechu som mal prvýkrát.

GOJIRA

Od momentálne nesmierne populárnych „žabožrútov“ GOJIRA na vedľajšom „Jägermeisteri“ sa taktiež očakávalo priveľa, veď predchádzajúce štyri vystúpenia na Brutal Assault patrili k tým najlepším, lenže v to, čo sa na nás vyrútilo o 22:55, dúfal asi iba málokto. Dokonalý sound, úžasné svetlá, dychberúce efekty a štvorica v životnej forme! Komu nestačilo ani to, mohol sledovať zaujímavé dianie na LED obrazovke, ale na čo? Pred nami totiž stojí sebavedomá banda, ktorá každou ďalšou a ďalšou skladbou zadupáva akékoľvek pochyby o akomsi preceňovaní.

K tomu plné vrecká tutoviek, či už novšieho („Stranded“, „Silvera“, „Only Pain“) i staršieho („Love“, „The Heaviest Matter…“, „Backbone“) dáta. Moment, kedy na štarte legendárneho gitarového riffu „Flying Whales“ security vypustili do davu trio nafukovacích veľrýb, si budem pamätať do samej smrti. V stredu sme tu väčšiu šou nemali, a ako správne poznamenal obrovský sympaťák Joe Duplantier, cesta za pozíciou headlinera nebola jednoduchá, a o to viac si ju chalani cenia. Bravó!

PARADISE LOST

Aj vďaka únave spôsobenej prebdenou nocou a celodenným pochodovaním tu a tam, si dávam posledný chod britských PARADISE LOST. Tí majú po bezchybnom sete Francúzov veľmi náročnú úlohu, čomu nepomáha ani priam katastrofálny zvuk v prvej „No Hope in Sigh“. Nepríjemne skreslená basgitara trhá uši a prečnieva ponad ostatné nástroje, a keďže najmä gitary tvoria v hudbe rodákov z Halifaxu vskutku podstatnú úlohu, z úvodu koncertu prakticky nemáme nič.

Ešteže sa pán zvukár pomerne skoro spamätáva a my si konečne vychutnávame reprezentatívny set, ktorý prináša ťažké mordy typu „The Longest Winter“, „From the Gallows“, „Forever Failure“, tak i parádne hitovky „Mouth“, „Erased“, „The Rise of Denial“. Potešila aj málo hrávaná „Shadowkings“, snáď desiaty nový účes Grega Mackintosha a konečne presvedčivý Nick Holmes, no to sa už dostávame do finále, kde predsa nemôže zaznieť nič iné než vymodlené „As I Die“ a „Say Just Word“. Po tragickom začiatku teda nakoniec fajn bodka za otváracím dňom.

ŠTVRTOK:

DIABOLICAL

Aj kvôli ozaj výdatnému spánku (kto to kedy videl späť do desiatej!), dôkladnej hygiene a pochodu na obed, stíhame až škandinávskych DIABOLICAL. Na prvé poludnie je však akákoľvek snaha o kvalitný hudobný zážitok skoro nulová, keďže horúce slnko do nás znovu strieľa ostrými. Rodáci z chladného Štokholmu pritom do nás hrnú kvalitný black/death metalový mix okorenený hypnotickými gitarovými vyhrávkami a pôsobivým vizuálnym stvárnením, lenže opäť to slnko… Nabudúce to jednoducho chce tmu a výsledok sa určite dostaví.

EXHORDER

Asi najväčšie sklamanie celého dňa prichádza vzápätí a trochu nečakane. O reaktivovaných thrasheroch EXHORDER sa vždy nahlas písalo ako o predchodcoch slávnejšej PANTERY, na scéne to chalani žiaľ nepotvrdili. Zvuk (na mojom mieste) nepríjemne ostrý a skladby prekombinované, tvoriace akýsi maglajz bez chuti či zápachu. V aktuálnej zostave pôsobia dvaja pôvodný členovia (Vinnie LaBella, Kyle Thomas) a nejaká tá tvár, ktorá sa obtrela o HEATHEN (Jason Viebrooks) alebo FORBIDDEN (Sasha Horn). Samozrejme gro playlistu tvoria skladby z dvojice albumov „Slaugter in theVatican“, „The Law“ a pamätníci si prídu na svoje. Za mňa ale palec nadol.

MUNICIPAL WASTE

Keď divoký uragán, jednoznačne MUNICIPAL WASTE. Šprtanie v politike USA (plachta s vyobrazením Donalda Trumpa je vskutku pôsobivá!) môže niekomu pripadať zbytočne a mierne vykalkulovane (dnes je to proste IN), no po tak divokej dávke thrashu/crossoveru, sa dá všeličo prepáčiť.

MUNICIPAL WASTE

Skupina prevetráva takmer celú diskografiu, stihne odohrať rovnú osemnástku krátkych vypaľovačiek a je vymaľované. Niekde uprostred nevydržím, musím si odskočiť do rozvášneného kotla. Vzápätí prichádza rázna výzva k plavcom a človek si zacvičí lepšie než Arnie Schwarzenegger v dobách najväčšej slávy.

BLOOD INCANTATION

Nasleduje bežecký tréning na Metalgate, kde svoje nástroje pomaly rozbaľuje nádejné kvarteto BLOOD INCARNATION z Colorada. Mladá brúska má na konte iba jeden debutový album „Starspawn“ a o niečo staršie EP „Interdimensional Extinction“, takže sa samozrejme čerpá hlavne z tohto materiálu, čo vyvrcholí v záverečnej, skoro štvrťhodinovej morde „Vitrification of Blood (Part 1)“. Na kapele je zaujímavé umné striedanie chorobného náklepu s naliehavými doomovými pasážami, teda husté bahno sťa vyšité. Ak k tomu pripočítame správne zašpinený sound, musíme konštatovať, že išlo o podarený gig.

DYING FETUS

Niečo podobné môžeme smelo napísať aj o DYING FETUS, ale to je už dobre známa pesnička. Slávni Američania snáď ani nevedia sklamať a rovnako tomu je aj vo štvrtok na jednom z dvoch pódií. Lúče si konečne odskočili na pivo a s tým prichádza i príjemný vánok. V prípadne legendy z Baltimoru musíme správnejšie použiť slovo „uragán“, keďže trio odsekáva jednotlivé položky až neľudským spôsobom.

Mňa osobne teší bohaté zastúpenie podareného materiálu zo stále čerstvej „Wrong One To Fuck With“ (titulka, „Panic Amongs the Herd“, „Fixated on Devastation“, „Induce Terror“), ktorý má rovnako priaznivú odozvu ako klasiky typu „From Womb To Waste“ či „Your Treachery Will Die With You“. Brutálne plochy, nátlakové ríffovanie, technické serepetičky a zároveň nesmierne chytľavé veci, kde sa nedá nehýbať, viď. zdravica „Kill You Mother, Rape Your Dog“. Veľká náplasť na ubolené duše za bratislavský zrušený koncert.

MYRKUR

Amalie Bruun alias MYRKUR platí za veľmi zvláštny úkaz na aktuálnej scéne a prazvláštne veci sa diali aj v Josefove. Akoby nestačilo, že asi uprostred rituálu vypovedala službu elektrina v celučičkom areáli (odskákali si to aj GRAVE PLEASURES), ihneď po nahodení záložného zdroja a opätovnom odštartovaní s tvrdou „Maneblôt“, sme svedkami skutočne netradičného úkazu.

Na jednom z priľahlých kopcov šľahajú plamene a speváčka je druhýkrát, a hoci nerada, už definitívne vykázaná do zákulisia. Nasleduje blesková akcia pánov z hasičského zboru, za čo im patrí obrovský palec hore, no horká slina z pokazeného setu ostane asi navždy. Síce vo mne stále hlodá myšlienka, že Amalie na headline čas ešte nedorástla, vystúpeniu však nechýbalo čaro a charizma.

MOONSPELL

Veci sa nadobro dávajú do poriadku s nástupom vlkolakov MOONSPELL, kedy sa zdá, že je oheň pod plnou kontrolou. Aká irónia – koncepčná téma ich posledného kotúča „1755“ je neslávne známy a devastačný požiar v Lisabone. Pritom kapela naskakuje na poslednú chvíľu za odvolaných PAIN. Možno to, ale i nedávne vystúpenie na v Ostrave asi zapríčinili, že pred Metalshop stage je akosi prázdnejšie než obvykle, čo je škoda.

Portugalčania totiž stihli dokonalo napraviť dojmy z pokazených MYRKUR a pridali i niečo naviac. Krásna, do červena nasvietená scéna, dominuje celému dianiu, k tomu výborný zvuk, spoľahlivý frontman Fernando Ribeiro a množstvo šlágrov zo špeciálne zostaveného programu k „Wolfheart“/„Irreligious“. Nekončí sa samozrejme ničím iným než kultovými „Alma Mater“ a „Full Moon Madness“.

Jeden malý útek na vedľajšiu scénu k PILLORIAN, najnovší projekt Johna Haughma z dnes neaktívneho telesa AGALLOCH. Album „Obsidian Arc“ obsahuje výživný mix najtemnejších ingrediencií a naživo dostali skladby dokonca ešte pôsobivejší šat. Plný podiel má na tom znovu kvalitný sound, do tmy ponorené pódium a vďaka krásne zasneným pasážam, aj emócie.

CONVERGE som na doskách Brutal Assault zhliadol hneď niekoľkokrát, avšak asi nastalo akési prejedenie. Leví podiel má na tom hlavne udychčaný frontman Jacob, ktorého prejav je občas priam neznesiteľný. Koncert dokáže odvrieskať bez problémov, ale čisté pasáže – no hnus velebnosti. S blížiacim sa záverom prichádza i rada pomalších pasáži, lenže dominuje typický HC chaos s úplne šialenou rytmikou Koller/Newton.

Na hotovú čerešničku, švédske opancierované komando MARDUK, si musíme počkať až do jednej ráno, ani to však nestačí. V momente, kedy sa ma z reproduktorov valiť nekompromisný nášup, sa štvorica z Norrkopingu ešte iba zvučí. Tých dvadsať minút sa zdá ako večnosť, veď kolená sa už začínajú solídne podlamovať, no s nástupom „Panzer Division Marduk“ sa situácia vcelku rapídne mení. Síce s máličko okliešteným setom oproti Košiciam, chalani predvádzajú vysokú školu black metalu, okorenenú famóznym zvukom, vždy skvelým výkonom Mortuusa a neuveriteľnou paľbou bicích mladíka Fredrika Widigsa.

Ten nakopol formáciu parádnym spôsobom a staré („Burn My Coffin“, „Wolves“, „Of Hell´s Fire“) či novšie („The Blond Beast“, „Into Utter Madness“, „Throne of Rats“) znejú priam beštiálne. K tomu konečne žiadne tlačenice, maximum osobného priestoru a vychádza mi jeden z najpríjemnejších hudobných zážitkov tohto ročníka.

Reportáže z piatka a soboty prinesieme v najbližších dňoch.

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.