Na novinke máte viacero hostí, mňa veľmi potešilo, že ste zaradili do vašej hudby aj môj obľúbený saxofón. Bolo ťažké zohnať všetkých hostí?
Ani nie. Všetko šlo ako po masle. Upokojoval som spoluhráčov, nech na mňa netlačia, že všetko dobre dopadne. A pozvaní ľudia chodili do štúdia a nechávali tam časť seba.

V už poskytnutom rozhovore si prezradil, že murmur na novom albume nepatrí len Emilovi, ale aj Killymu z MELANCHOLY PESSIMISM. Naživo sa o Killyho vokál stará bubeník Jozef „Svarog“?
„Svarog“ spieva veľa jeho partov a celkom mu to ide. Je to skutočne dobrý bicmen, sme radi, že ho máme, aj keď je to black metalový anarchista.

Pozastavím sa pri skladbách „Od priadok po zimný čas“ a „Na krížnych cestách“, ktoré rozprávajú príbeh na motívy poviedok Pavla Dobšinského o krásnej Ibronke. Evidentne tieto dve skladby zaznamenali najväčší úspech u fanúšikov. Za vynikajúci nápad považujem klasické hovorené slovo. Tieto dve skladby sú najviac „iné“ na novinke, nebáli ste sa takýmto spôsobom zaexperimentovať?
Vďaka práci v rádiu viem, čo je to čítať text. Človek musí na to mať hlas a aj to vedieť. Herec Milo Kráľ má úžasný hlas. Dabuje aj seriál Californication, ktorý zbožňujem. Sme radi, že prijal pozvanie a načítal nám tri skladby.

Aj, keď nahrávka nie je koncepčným dielom, texty majú spoločné to, že opisujete časy dávno minulé. Keď odmyslíme dve skladby o Ibronke, skade si čerpal texty pre ostatné piesne?
Texty čerpajú z našej histórie Slovákov. Sme Slovania. Hory, lesy, polia, lúky, zvery, zemiaky, fazuľa, tvrdá práca, pálenka, malosť, závisť, bič i cukor, husličky, kroje – to sme my. Nik z nás to neoklame. Nosíme to v sebe od našich praotcov a pramatiek. Nechcel som spievať o Perúnovi, toho som nikdy nestretol, ale všetko to, čo som popísal vyššie, to mám v sebe, za tým som nemusel chodiť ďaleko. Čím som starší, tým viac sa zaujímam o svoj rodokmeň. Pred piatimi rokmi som bol prvýkrát na hrobe svojho otecka, napísal som mu báseň, poďakoval som mu, že tu som napriek tomu, že pil a bil maminu pred našimi očami. Dokonca pred dvoma mesiacmi som bol v Ostrave na sídlisku, kde som strávil prvých sedem rokov svojho života. Stál som pred tými dverami a bol vo mne čudný pokoj. A ako človek, tak národ – s pribúdajúcimi rokmi sa čoraz viac zaoberám našimi dejinami. Som ľudská duša, to v prvom rade, ale som aj Slovák a som na to pyšný. Nie je v tom nacionalizmus, ale taká malilinká osobná človečia pýcha.

Pozastaviť sa chcem ešte aj pri skladbe „Duša plná ozvien“. Táto otázka bude síce zvláštna, ale budem rád, ak mi na ňu odpovieš. Keď Emil zaspieva názov piesne, príde mi akoby slovko „ozvien“ bolo zaspievané v češtine. Viem, že ide o slovnú hračku resp. o spodobenie slova. Zbadal si to aj ty alebo sa to marí iba mne?
Nie, nikdy som si to nevšimol. Musíš si zvyknúť, že my všetko komolíme. Preto vzniká niečo nové, lebo zadného kontrolóra sme obesili na prvú jelšu.

V zahraničí by vás vďaka slovenským ľudovým prvkom mohli zaškatuľkovať ako folk metalovú kapelu. Čo bolo dôvodom vsunutia viacerých ľudových prvkov do vašich skladieb?
Tak sme to cítili, tak sme to spravili. Nikdy sme nechceli začať hrať hopsavý fínsky folk metal. Naši praotcovia nelovili soby, sane používame ako zimnú hračku, ich melodika je nám vzdialená. Nedestilujeme šesťkrát, pálime slivku, končíme na 52 až 54 percent, to sú naše čísla.

Novinka má aj vynikajúci zvuk. Je to zásluha štúdia Shaark alebo si mal už jasnú predstavu pred finálnym nahrávaním aký zvuk chceš docieliť?
Moja predstava bola jasná: dobrý zvuk. Vieš, čím viac hráš technicky, tým menej brutálnejší zvuk spravíš. Musíš sa potom rozhodnúť pre kompromis. Ja som zvolil cestu čitateľnosti a čo najviac možnej agresivity nahrávky.

Už na predošlom albume „Ante Portas“ ste zvolili slovenské texty, čo vás k tomu viedlo?
Ak mám povedať pravdu, tak zdržiavací proces niekomu dávať niečo písať, prekladať, vysvetľovanie, akú by to malo mať náladu, o čom by to malo byť. Vždy som cítil, ako by to malo znieť, len som musel v sebe nájsť cestu, naučiť sa to, spustiť stavidlá. Potom už šlo všetko samo.

Skús nám prezradiť (ak to nie je tajomstvo) ako prebieha tvorčí proces v LUNATIC GODS? Lídrom kapely, čo sa týka textov a poväčšine aj hudby si ty. Avšak môžu ti do toho „kecať“ aj ostatní?
Samozrejme, že áno. Keď niekto prinesie niečo, čo posúva pieseň dopredu, vždy je vítaný.

Viaceré a v dnešnej dobe nielen zahraničné kapely sa vydávajú po vydaní nového albumu aspoň na miniturné, aby spropagovali novú nahrávku. Neuvažovali ste nad nejakým turné?
Neuvažovali. Všetci máme prácu a rodiny, je to ťažké v našom veku. Veľmi radi si zahráme víkendové koncerty a festivaly, ale tam niekde to končí. Musel by to za nás niekto celé ukuť, my sme už na to starí a leniví.

Predčasom ste sa zúčastnili finálového kola prestížnej súťaže Wacken Metal Battle Slovakia, kde ste spolu s piatimi kapelami „bojovali“ o to, aby ste si v auguste zahrali na legendárnom Wackene v Nemecku. Nakoniec ste nepostúpili, sklamalo vás to? A čo si myslíš o podobných súťažiach?
My sa už nezvykneme prihlasovať do súťaží. Sem sme sa dostali takpovediac náhodou. Ale neľutujeme, veľmi nás to posunulo. Na finálovom koncerte sme si zahrali skvelý set. Boli sme spokojní sami so sebou a to je dôležité. V Bratislave sme to odflákli. Tri hodiny sa meškalo, boli sme zaspatí, pripití a vyzimení. Nemali sme ani postúpiť. Banská Bystrica bola o sto percent lepšia. A sme radi, že sa chytila aj huslistka Julka. Napriek tomu, že má iba sedemnásť rokov, úplne zapadla do partie a zahrala úžasne.

Mám pocit, že sa v poslednom čase na Slovensku roztrhlo vrece s koncertmi. Je to však dvojsečná zbraň. Na jednej strane je to určite dobre, no na strane druhej už začína byť v tomto smere presýtený „trh“. Odráža sa to na návštevnosti koncertov nielen slovenských kapiel, pretože mám taký pocit, že ľudia už strácajú záujem o koncerty. Ako príklad môžem uviesť aj spomínané finálové kolo Wacken Metal Battle. V čom vidíš príčinu čoraz menšej návštevnosti koncertov práve ty?
Sme malý štátik. Metalistov je čoraz menej, ale tak to má byť, veď je to underground. A ak k tomu pridám krízu, logicky mi vyjde tento výsledok. Všetko je tak, ako má byť. Chceli by sme hrať viac, ale nik nás nevolá, lebo už nemá ani na náš cesťák. A my sme sa dohodli, že doplácať na koncerty nebudeme, že tam niekde začína naša muzikantská hrdosť. Radi sa stretneme s fanúšikmi, radi stojíme na pódiu, je to náš koníček, ale koníka musíme napojiť spolu.

Niečo podobné začína platiť aj o množstve nových slovenských kapiel, ktorých je ako húb po daždi. Je to podľa teba plusom alebo mínusom pre slovenskú scénu?
Určite plusom. Čím viac kapiel, tým väčšia konkurencia, tým lepšie prostredie k zlepšeniu. A tým aj väčšia šanca, že na koncerte bude viac ľudí, lebo muzikanti budú chodiť pozerať muzikantov. Všetci fanúšikovia budú na niečo hrať, hehe.

Osobne si myslím, že život v dnešnej spoločnosti (nemyslím len Slovensko) je oveľa náročnejší ako povedzme pred dvadsiatimi rokmi. Vaša novinka mi pomáha aspoň na chvíľu utiecť od reality, no zároveň ma donúti rozmýšľať aj o paralele medzi dobou, o ktorej spievate a tou dnešnou. V zásade až také rozdiely veruže nevnímam. Ľudia sa stále ženú za peniazmi, ktoré aj tak nikdy nemajú. Máme čoraz menej času na svojich blízkych a aj na samých seba. Pomaly, ale isto sa vytráca prirodzená komunikácia medzi ľuďmi, sme v stálom strese a neustále sa za niečím ženieme, čo v konečnom dôsledku bytia vôbec nie je podstatné. Niekedy mám pocit, že ani nežijeme, ale iba prežívame a bojujeme. Každého koho stretnem po dlhšom čase, mi vraví, že nič nestíha, stále len robota a aj tak si nemôže dovoliť žiť aspoň štandardne. Akoby sme boli otrokmi ľudí, ktorí majú peniaze… Keď sa nám nepáči neprežijeme. Doslova začarovaný kruh. Ako ty vnímaš túto uponáhľanú dobu a všetko, čo sa deje okolo nás?
Súhlasím s tebou, ale každého život je v jeho rukách. Ak sa niekomu nedarí, musí sa pozrieť do vlastnej duše. Všetko je o myšlienke, stačí chcieť a nasmerovať tomu zmýšľanie. Nebáť sa, snívať a ísť za vecou. Nie sofistikovane, ale srdcom. Aj ja na firmičke občas fŕkam krv, ale cez víkendy chodíme s rodinkou na túry, výlety a keď sa dá, tak cestujeme. Do toho píšem, tvorím, prácu si mením na zábavu, koľko sa len dá. Som šťastný, za všetko „zlé“, čo sa mi stalo iba ďakujem. Vždy ma to posunulo len a len vyššie.

Ty sám si aj úspešným spisovateľom. Napĺňa ťa viac klasické písanie alebo tvorenie hudby?
Skôr písanie. Tam som sám sebe pánom. Nestrácam energiu s vysvetľovaním prečo takto a nie onako. Ťahám za jeden povraz bez náznaku kolísania. V kapele je nás je šesť ľudí. Niekedy je to veľmi vyčerpávajúce, lebo koľko ľudí, toľko pohľadov na vec. Žiaľ, časy, kedy sme iba hrali a všetko bolo iba o muzike, sú dávno preč. Teraz je to aj o politike a toto ma vyčerpáva. Akonáhle však hrám na gitaru, som naplnený. Možno raz budem iba obyčajným gitaristom v pozadí a nič nebudem musieť riešiť. To by som chcel.

Hirax, ďakujem Ti za tvoj drahocenný čas a tvoje odpovede. Držím palce, nech sa darí nielen kapele, ale aj Tebe samotnému a v neposlednom rade chcem popriať veľa zdravia Tvojej dcérke Sárke, ktorá nedávno prišla na svet (mimochodom, narodila sa v ten istý deň ako ja)…
Jéééj, ďakujem. Dostali sme s manželkou do daru dúhové dieťa, obrovského učiteľa, je to veľká zodpovednosť. Ale je to úžasná vec, keď prídem večer domov unavený, stačí sa mi pol hodinu pozerať do jej studní a som znova nabudený ako drak. Stillborn, trím še, bratu, a moc ďakujeme za podporu.

Foto: Sachtikus a promo kapely