Pôsobí krehko, jemne a žensky. Na pódiu sa však dokáže poriadne odviazať a so svojim speváckym kolegom – growlerom Norom, pôsobia ako zohratá dvojica. Marta už nespieva len čistým vokálom, pridala k nemu skvelý screaming a to kapele, v ktorej pôsobí, pridalo nový rozmer.

V APRIL WEEPS je ako ruža medzi tŕňmi a práve ju sme oslovili do našej rubriky Pod kožu. Marta je inteligentná, sympatická a rozhľadená žena, ktorej nechýba pokora. Naopak, nemá rada, keď niekto mudruje o veciach, o ktorých nemá ani páru.

Slovo už ale prenechávame samotnej speváčke APRIL WEEPS, ktorá nám pre vás poodhalila kúsok svojho vlastného ja.

Vizitka

Marta z APRIL WEEPS na pódiu. Foto: Alena Červeňanská

Marta v Randal Clube. Foto: niwyiben.com

Všeobecný úvod

Aká si osobnosť, skús sa opísať vlastnými slovami, ako keby si zadávala inzerát…
Osobnostne som skôr typ melancholika, ktorý sa nechá zlákať fantazijným svetom, avšak vie byť nohami v realite a húževnato si ísť za cieľom. Niekedy si na svojej ceste sama kladiem polená pod nohy a tie sa potom učím prekračovať. Silný vnútorný kritik je jednak dobrým motivátorom, ale zároveň vie zneistiť, spochybniť. Na svet sa pozerám so zdravým skepticizmom, čo ale vôbec neodoberá zo schopnosti nadchnúť sa pre vec.

Akým si bola dieťaťom?
Poslušným, snažila som sa vyhovieť očakávaniam, dobre sa učiť. Detskú konformitu v tínedžerskom období prestriedala akási rebélia, z ktorej mi dodnes pretrvávajú dozvuky.

Koľko si mala rokov, kedy si si kúpila alebo dostala prvý hudobný nástroj a aký to bol (v tvojom prípade mikrofón)?
Otec bol amatérsky voľnočasový hudobník, nadšenec. Doma vytvoril „hudobnú miestnosť“, kde sme mali synťák, gitarku, príslušný aparát ako aj vhodne vybrané aj rozmiestnené repráky – dal si záležať na tom, aby sa tam počúvanie hudby dalo vychutnávať. K týmto veciam som pravda mala tiež prístup, ale môj prvý vlastný mikrofón som mohla dostať ako 13 -14 ročná, spomínam si že bol bezdrôtový, čo bolo vtedy pre mňa niečo veľmi špeciálne.

Máš priateľa?
Áno, žijem vo vzťahu s nesmierne podporným a tolerantným partnerom.

V akom oblečení sa cítiš najlepšie?
V (chlapských) teplákoch, pohodlnom, voľnom oblečení.

Ako si na tom s varením? Tvoj recept, na ktorý si hrdá?
Bežne doma varíme. Na svojej kuchyni mám rada experimentovanie, z pohľadu druhých zvláštne kombinácie, čerstvé ingrediencie, veľa zeleniny a ovocia. Neviem vybrať konkrétny recept, ale opakovane sa mi stáva, že na koncertnej šnúre skombinujem nejaké jedlo a chalani po mne zhrozene pozerajú čo to idem jest… Väčšinou ale neodolajú a ochutnajú, následne zistia, že to je vlastne chutné (smiech).

APRIL WEEPS v plnej paráde. Foto: Alena Červeňanská

Hudobné kolo

Prezraď, akú hudbu okrem rockovej alebo metalovej si doma púšťaš a nedáš na ňu dopustiť?
V poslednej dobe je to blues/ soul najmä v podaní Beth Hart. Niekedy mám náladu na klasiku, z čoho obzvlášť obľubujem smútočné, „pohrebné piesne“ (aj keď to vyznie akoby som bola ultra goth). Z populárnych skladieb veľmi nie som v obraze, ale z interpretov si veľmi cením a obľubujem napr. Lady Gagu, najmä pre jej prejav a „javiskovú tvorbu“, keď len sadne za klavír a spieva.

Čo ťa viedlo k tomu, že chceš byť hudobníčkou a hrať v kapele?
Hudba bola stále prítomná v mojom živote, v rôznych podobách. Najskôr ako ľudové tance, neskôr zbor, sólo spev, v dospelosti cez rockové divadlo. Vyústilo to do fungovania v kapele, čím sa mi splnil detský sen. Na strednej škole ma raz známy zo školy volal do kapely, ale ja som bola taká vystrašená, úzkostná a podozrievavá, že som bola presvedčená, že si robí zo mňa srandu. Vtedy mi to ale prišlo ako úplne skvelá iniciatíva a tíško som kapelníkom závidela. O mnoho rokov neskôr som už uverila, keď sa mi chalani z APRIL WEEPS ozvali, asi dozrel čas…

Najlepší koncert, ktorý si odohrala a budeš na neho stále spomínať? (Kedy to bolo a prečo?)
Koncerty celkovo majú svoju nezameniteľnú atmosféru. Pamätným sa pre mňa stal koncert pred EPICA, či tohtoročné vystúpenie na Masters of Rock, ale takisto turné so SANCTORIOM malo kopec nezabudnuteľných momentov. Konkrétny okamih zo samotného pódia, ktorý vo mne naďalej živo zostáva v spomienkach je z obdobia rockového divadla, kedy s nami spievalo naraz niekoľko sto, možno až tisíc ľudí.

A naopak, najhorší koncert, na ktorý by si najradšej zabudla…
Ako dieťa som spievala „White Christmas“ na koncerte ľudovej školy. Skôr to bol doplnkový spev k ukážke hry na gitaru. Kolegovci hrali na nástroji a ja som spievala niečo, čo vôbec nebolo v pre mňa vhodnej polohe, a na čo som sa nenachystala. Tak to aj tak vyzeralo (smiech)

Popri muzike študuješ alebo pracuješ?
Prechod zo štúdia do pracovného prostredia bol u mňa popreplietaný rôznymi formami ďalších vzdelávaní – doktorandského štúdia, špecializačného štúdia. Aktuálne pracujem ako klinický psychológ a ako psychoterapeut sa naďalej vzdelávam formou výcviku.

Ako je to s trémou… Mávaš ju ešte pred vystúpením?
Ale áno, každé vystúpenie je situácia prezentácie, výkonu, kedy kapela má odovzdať svojim fanúšikom nielen svoju hudbu, ale plné nasadenie, aby bol zážitok autentický a obohacujúci. Dávnejšie som bola viac úzkostná, teraz sa snažím dať výkonnosť bokom a viac si to na pódiu užiť.

Mávaš nejaký rituál pred koncertom, ktorý stále dodržiavaš?
Keď je zima tak sa snažím držať v teple, pchám do seba rôzne vitamínové doplnky (lebo zákonom schválnosti je, že koncerty vychádzajú na obdobia keď prepadnem chorobe). Bezprostredne pred koncertom sa trochu rozospievam.

Koľko máš doma hudobných cd a pamätáš si, ktoré bolo tvoje prvé?
Ešte ako dieťa som dostávala kazety, neskôr prišla éra CD. Nemala som ich veľa, a boli skôr z takého detského sveta. Je možné že moje prvé CD bolo od Natalie Oreiro äsmiech). Nie som veľkou zberateľkou albumov, mám ich naozaj len zopár. Hudbu počúvam skôr z online zdrojov.

Kapela, vďaka ktorej si prepadla metalu?
APRIL WEEPS. Predtým som bola skôr rockovo zameraná, okrajovo som poznala metal. Až keď som sa dostala do kapely začal sa mi otvárať svet, ktorý mi celú tú dobu v živote chýbal.

Prvý koncert, ktorý si navštívila?
Mám spomienky na s rodičmi absolvované koncerty ako OMEGA, KARTHAGO, DEEP PURPLE, KORMORÁN. Ale pri tejto otázke si ma dostal…. Akurát si spomínam, že prvýkrát samostatne bez rodičov a v partii spolužiakov som sa dostala ako tínedžerka tuším na KONFLIKT.

Aká pieseň musí hrať na tvojom pohrebe?
Mám rada keď sú pohreby osobné a vystihujú život človeka. Ja by som asi bola rada, keby tam odznelo niečo z našej tvorby. Inak celkom fajn inšpirácia na nový song… Okrem toho LACRIMOSA je veľký obľúbenec.

Marta v „pracovnom“ šate. Foto: archív speváčky

Súkromné kolo

Je nejaká osoba, ktorá je tvojím vzorom?
Sú ľudia, ktorí ma vedia fascinovať niektorou svojou vlastnosťou alebo prístupom k veciam, schopnosťami. Veľmi veľa sa učím od svojich klientov a pacientov, z ich životných príbehov.

Čo si myslíš, aká je tvoja najlepšia a aká najhoršia vlastnosť?
Medzi moje silné stránky môže patriť vytrvalosť, húževnatosť. Keď to ale prerastá do perfekcionizmu, skôr uberá prirodzenému drajvu. Mám rada, keď v sebe prebudím hravosť, spontaneitu, ktorú niekedy dobre schovávam. Snažím sa úprimne porozumieť pohľadu druhých, niekedy možno až uberajúc zo svojej pozície. Viem byť náročná, keď ide o spoluprácu a tvorbu spoločného diela.

Pamätáš si svoje sny? Mávaš nočné mory?
Som rada, keď si viem spomenúť na sen, lebo ho vnímam ako prostriedok k nahliadnutiu do svojho prežívania. V poslednej dobe nočné mory nemám, ale poznám obdobia zintenzívnenej snovej aktivity, ktoré sa väčšinou viažu na nejaké moje nedoriešené vnútorné konflikty alebo spracovanie zmien, životných situácií – a tie sny poskytujú ako na striebornej tácke!

Čo ťa dokáže najviac potešiť a naopak naštvať?
Poteší ma, keď viem byť svojmu okoliu prospešná, keď spôsobím radosť alebo viem byť oporou. Mám dobrý pocit z kreatívneho procesu a jeho výsledku. A niekedy sú to maličkosti, ako zlacnené avokádo alebo banán v Kauflande, obrázok od pacienta, vydarená kapelná skúška, alebo doma nachystaná chutná večera… Hnevá ma, keď ľudia idú slepo za svojím, neberúc ohľad na druhých a svoje okolie, taktiež očakávanie výhod bez reálneho vkladu, sebastrednosť, mudrovanie bez vedomostí… Som citlivá aj na plytvanie, ako aj používanie zbytočne veľa plastu a igelitiek.

Aká je tvoja životná filozofia, alebo výrok, ktorým sa riadiš?
Robiť veci so srdcom a plným nasadením.

Čo by si chcela v živote dosiahnuť…?
Životnú spokojnosť, naplnenosť a radosť.

Čo by si na sebe zmenila?
Dávnejšie by som dala celý zoznam toho… Myslím, že je cesta skôr prijať svoje slabosti, prijať nedokonalosť a skamarátiť sa so svojimi démonmi, potom môžeme meniť seba zmysluplne. Čo je predmetom mojej aktuálnej snahy zmeniť, si však nechám pre seba (úsmev)

APRIL WEEPS počas balkánskeho turné. Foto: archív AW

Všeobecné témy

Aký je tvoj názor na homosexuálov a ich registrované partnerstvá?
Heterosexualita alebo homosexualita sú pojmy vymedzujúce sexuálnu orientáciu jedinca. Jedno predstavuje štatistickú normu, zatiaľ čo druhé je menej zriedkavé. Orientácia, alebo hocijaká iná vlastnosť sama o sebe nemôže predurčovať hodnotu človeka ako celku. Mám kamarátov homosexuálov a myslím si, že sú to kvalitní ľudia, so srdcom na správnom mieste a bohatými hodnotami. Taktiež poznám príbehy plné sebaspochybnenia, obáv z neprijatia, strachu ukázať svoje pravé ja, kvôli predsudkom a odsúdeniu zo strany „väčšinovej spoločnosti“. Registrované partnerstvá sú formálnym zastrešením dvoch osôb, ktoré chcú zotrvať v intímnom vzťahu a chcú mu dať rozmer formalizovaného záväzku. Prečo im odňať niečo, na čo má „štatistická väčšina“ samozrejmé právo?

Čo si myslíš o živote na Slovensku?
Často sa stretávam s nespokojnosťou ľudí, frflaním a idealizovaním zahraničia. Moje skúsenosti z dovolenkových zahraničných výletov ma však utvrdzujú v tom, že to u nás vôbec nie je tak zlé. Pravda, je veľa vecí, ktoré si vyžadujú kritický pohľad a ochotu vylepšiť, stále je kam sa posúvať…. Máme ale krásnu prírodu, veľmi dobrú polohu v srdci Európy, zákony chrániace spotrebiteľov, kvalitné potraviny za dosiahnuteľnú cenu. Niekedy sa život zdá byť ťažký, inokedy reálne ťažký je. Bárskde by sme ale žili, niesli by sme si tam svoj batôžtek problémov so sebou.

A čo politika, sleduješ ju?
V tomto som trochu lajdák. Nezvyknem na sledovanie diania obracať veľa energie. Niekedy si všimnem až do očí bijúce správy, alebo ma informuje o dianí okolie.

Mnoho káuz vládnej strany vyústilo až do politickej krízy a navyše prišli o život dvaja mladí ľudia, novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina. Ľudia organizovali protesty Za slušné Slovensko. Aký máš názor na celú túto situáciu?
Veľa vecí sa dlhodobo ututlávalo, premlčalo, zmietlo pod koberec, avšak toto bolo prekročenie hraníc, na ktoré zareagovali ľudia jasným vymedzením svojho názoru, pripomínajúc tak základné piliere demokracie a slobody slova. Keď sa hlavné protesty diali, práve sme absolvovali kapelné balkánske turné, avšak intenzívne sme sledovali domáce dianie a držali palce.

Veríš v Boha?
Som ateista.

Všetci komentujú príval imigrantov do Európy. Ako sa na tento problém pozeráš ty?
Vnímam hlavne veľkú rozpoltenosť a hnev, nenávisť, možno strach ľudí z niečoho nepoznaného, na čo sa viaže aj kopec predsudkov. Migrácia bola a je súčasťou vývinu ľudstva. Nie je to nič nové. Súčasne to je situácia, ktorá prekvapila Európu, neboli sme na ňu nachystaní a tým pádom ani nebola zvládnutá efektívne a otvára veľké spoločensko-kultúrne otázky, ktoré sú ale na dlhú diskusiu.

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk