Nemecko-rumunské komando vlkolakov to malo u sudičiek pozitívne naklonené už od svojich začiatkov. Počnúc krajinou, v ktorej obdobné power metalové zoskupenia nachádzajú prisľúbenie, pokračujúc osobitým a operne vyštudovaným vokálom Attilu Dorna. V neposlednom rade za ich úspechom treba hľadať aj ich typický a okamžite rozpoznateľný zvuk, pre ktorý sa využitie organu stalo kľúčovým, cit pre rýchlo sa vpíjajúcu melódiu a samozrejme teatrálnosť.

POWERWOLF – The Sacrament of Sin

To boli akurát prvky, ktoré tým správnym premiešaním a vyvážením dokázali pôsobiť uvoľnene, nenútene a s potrebným nadhľadom. Minimálne do tretieho radového albumu „Bible of the Beast“, ktorým POWERWOLF zadefinoval svoj prejav tak, ako ho poznáme dnes, sa im darilo napĺňať definíciu zábavného materiálu, v ktorom skutočne netreba hľadať nič viac a ktorý zaberal na čoraz väčšiu divácku obec. Marketingovou masážou na správne cielenú skupinu sa z kapely stal zaujímavo sa predávajúci artikel. Ten však na posledných doskách pôsobil predvídavo, opakujúco sa a hlavne bez potrebnej iskrivosti a hravosti.

Práve v tomto momente prichádza na scénu Jens Bögren, ktorý odviedol kusisko špičkovej práve napríklad i na poslednom albume SEPULTURA. Zastrešil celú nahrávku, jej produkciu, mix a mastering. Nemalý odtlačok na novinke zanechal Joost van den Broek. Ten sa zase postaral o orchestrácie a symfonickú časť dosky. Je známy z pôsobenia v AFTER FOREVER (klávesy), EPICA (mix, mastering), ale spolupracoval aj na novej doske Slovákov ANTHOLOGY. Obal k albumu má na svedomí Zsofia Danková, taktiež Slovenka.

Vďaka týmto novým elementom, zmenou v prístupe k tvorbe nahrávka narástla na objeme, sýtosti a rozpínavosti, ktorá len podporuje jej údernosť a nástojčivosť. Opätovne tu máme aj momenty kde nie je núdza o dramatickosť miešajúcu sa s majestátnosťou a farbitosťou, ktorá sa pomaly vytrácala z tvorby a bola nahrádzaná priamočiarosťou a uniformitou. Táto bohatšia aranžérska vybavenosť jednotlivých skladieb stále pôsobí elegantne, má odpich a dokonca i vtip.

Samotnou podstatou hudobnej zložky však stále ostáva jej melodická nákazlivosť. Jednoducho sa vtierajúce refrény, mohutné chorály, valivá rytmika, kolovrátkové a stereotypné riffy, chytľavé gitarové sóla, ktoré príhodne oživujú piesne, ale absentujú na moment prekvapenia. Vokálne podáva Attila štandardne skvelý výkon pohybujúci sa komfortne v rámci svojho rozsahu tradične koketujúci s latinčinou a nemčinou. Nie zriedkavo používajúc i operné prvky a ojedinele skúšajúc agresívnejšie polohy.

POWERWOLF

Úvodná „Fire & Forgive“ to na nás hneď vybalí svojou výpravnosťou, symfonické prvky majú ťah na bránu, trombón znie fantasticky. Skladbu ale ťahá dole slabý refrén a neoriginálne pôsobiaca prostredná časť. „Demons Are a Girl’s Best Friend“ ako najnevýraznejší kúsok dosky unaví úmorným „óóóóó“. Hymnická „Killer with the Cross“ sa príliš okato inšpiruje SABATON. Hneď nasledujúca „Incense & Iron“, ktorej úvod je ozvláštnený gajdami, taktiež ďaleko neodskočí od spomenutých Švédov. Obe spomenuté piesne by si určite našli miesto na ktorejkoľvek radovke Severanov.

Kapela sa po prvýkrát prezentuje aj baladou „Where the Wild Wolves Have Gone“. Clivo pôsobiacim kúskom, ktorého sila je umocnená prítomnými orchestráciami a citlivo zakomponovanými gitarami vrcholiacimi v popínavom sóle. „Stossgebet“ je bezkonkurenčným vrcholom albumu. Hutné gitary, pochodové tempo, stiesňujúca a uhrančivá atmosféra, latinčina kombinovaná so surovo znejúcou nemčinou. To všetko kulminuje v epicky výstavnom refréne.

„Nightside of Siberia“ nanešťastie nenadviaže na tento zdarný moment už podľa názvu svojou predvídavou melódiou, hopsavým tempom a fádnymi gitarami. „The Sacrament of Sin“ a „Fist by Fist (Sacralize or Strike)“ recyklujú motívy prítomné na minulých albumoch. Pri „Venom of Venus“ to opäť zaiskrí prekypujúcou energiou a vyhrávkami s takmer tanečným nápevom. „Nighttime Rebel“ má príjemné hard rockové vibrácie a náboj korunovaný gitarovou erupciou.

Príjemným spestrením je bonusový disk obsahujúci zmes najvýraznejších hitov kapely v podaní spriatelených kapiel či umelcov. Dovolím si tvrdiť, že pre mnohých bude aj hodnotnejším kotúčom ako aktuálna novinka. „Sacred & Wild“ v podaní EPICA pôsobí sugestívnejšie, naliehavejšie s diabolskejším Simoniným vokálom. „We Drink Your Blood“ zrazu nadobúda folkový odtieň v prezentácii stredovekej metalovej bandy SALTATIO MORTIS. Moderné „breakdowny“ zase ovládnu „Kiss of the Cobra King“ od metalcorových CALIBAN. Za očakávaniami však ostane Mille Petrozza s „Amen & Attack”. Čerešničkou je „When the Saints Are Going Wild“ v prevedení od ELUVEITIE, ktorí prekopali celú pieseň takmer od podlahy. Ďalšími vzorkami prispeli AMARANTHE, BATTLE BEAST, HEAVEN SHALL BURN a ďalší.

„Sacrament of Sin“ objektívne nie je osmičkovým albumom. Určite nie! Je však rozhodne lepším zásekom ako tomu bolo naposledy, napomáha tomu i bonusový disk, ktorý istým spôsobom ide mimo vyšliapaných chodníčkov a ponúka čosi iné. Možno aj to je cesta ako ďalej. Album spĺňa hlavné a to jediné kritérium tejto bandy – a zabaviť bez vyšších a trvácnejších ambícií.

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk