Album otvára skladba, ktorá nesie rovnaký názov, ako celý album – Sons Of The System. A je to začiatok ako sa patrí! Po pár sekundách sa do burácajúcich gitár (ktorým statočne sekundujú bicie) pridáva mohutnú spevákov hlas. V skladbe sa z úvodu prelína šialené tempo s pomalším, čo poslucháča neskutočne nabudí. Refrén je síce chytľavý, vokálne v poriadku, ale melodicky akoby bol vytrhnutý z inej skladby. Nič to ale nemení na fakte, že Mnemic album začali vo veľkom štýle a to, že sa v sú rozhodnutí v ňom pokračovať dokazujú aj v ďalších skladbách. Ak som v recenzii albumu od Astral Doors kritizoval až príliš veľkú stopáž jednotlivých songov, v prípade Mnemic o tejto výčitke nemôže byť ani reči. Úvodná skladba má päť a pol minúty, ale je tak strhujúca, že sa ani nenazdáte a vyvalí sa na vás priam brutálny úvod skladby Diesel Utreus. Nastúpené tempo, ako spevákove, tak aj pánov za hudobnými nástrojmi neutícha, v skladbách nezriedka badať aj elektronické prvky, ktoré ja síce veľmi „nemusím“, ale na tomto albume nepôsobia nijak rušivo.
Aby poslucháč neupadol pri počúvaní do stereotypu sa postarala skladba Mnightmare, kde počuť aj klasický melodick spev (v ďalšej skladbe doplnený aj zbormi), nielen šialený Guillamov rev. Na ten sa, ale samozrejme (a našťastie) nezabudlo ani tentokrát. V Climbing Towards Stars sa spája opäť blackový spev s ešte väčšou dávkou elektronických prvkov, príznačná je aj basová gitara. Aj keď tempo je vo väčšine skladieb veľmi podobné, umelci sa snažia často vsúvať do skladieb iné, nové prvky, takže poslucháč nebude len tak prechádzať od jedného songu k druhému bez toho, aby ho niečo upútalo. Kapela si krátku prestávku vybrala pri March Of The Tripods, kde tempo zvolnila, o žiadnej balade však nemôže byť ani reči. Táto skladba, ktorá je mimochodom najdlhšia na albume je veľmi zaujímavá, zvláštna a náročná na opis, vďaka stopáži v nej poslucháč nájde pomalé, ale aj rýchlejšie pasáže (to sa opäť týka hlavne inštrumentálnej zložky). Mnemic aj naďalej predvádzajú klasický industrial metal, ktorý miestami až príliš pripomína americkú školu, čo je hlavne spevákova zásluha. V úvode druhej polovice albumu (Faith) sa akoby dlhšie rozbiehali. Rozbiehanie trvalo presne tri a pol minúty, potom sa vrátili ku zaužívanému tempu, ale aj napriek tomu cítiť akúsi naštrbenosť oproti ucelenej prvej polovici albumu. Opäť to je akýsi mix rôznych nálad. To sa týka aj čoraz častejšieho striedania polôh spevákovho hlasu, čo by som inak ocenil, ale v tomto prípade mi to pripadá akési umelé a násilné. Gitarové sóla a občasné (resp. priam až zriedkavé) zbory sa však snažia o nápravu. Akúsi zlepeninu tvorí takmer celá druhá polovica albumu. Naozaj sa v Sons of the System miestami strácam a neviem, či vlastne to, čo počúvam je od kapely, ktorá hra black, industrial, alebo melodic/power metal. Album uzatvára remix (!) skladby Orbiting. Keď som videl to slovo „remix“ v trackliste, netušil som, čo ma na konci albumu čaká. To, čo sa vo väčšine prípadov zdá nemožné (ak neberieme do úvahy srandistov, čo na youtube a podobné portály uverejňujú zremixované neoficiálne verzie akýchkoľvek piesní), Mnemic uviedli do skutočnosti. Čaká na vás naozajstný diskotékový remix metalovej skladby. Posúdenie nechám na každom jednotlivo, popravde, ja tento krok po vypočutí tohto „experimentu“ neodsudzujem.

Žáner: Modern Industrial metal Krajina pôvodu: Dánsko Vydavateľstvo: Nuclear Blast, 2010 Web: www.mnemic.com
Zostava: Guillaume Bideau – vokály Mircea Gabriel Eftemie – klávesy, gitara Rune Stigart – gitara Tomas „Obeast“ Koefoed – basgitara Brian „Brylle“ Rasmussen – bicie	Diskografia: Mechanical Spin Phenomena – 2003 The Audio Injected Soul – 2004 Passenger – 2007 Sons of the System – 2010
Tracklist: Sons of The System (05:36) Diesel Uterus (04:32) Mnightmare (04:55) The Erasing (04:08) Climbing Towards Stars (04:41) March Of The Tripods (06:54) Fate (03:35) Hero(in) (05:15) Elongated Sporadic Bursts (03:51) Within (04:45) Orbiting (04:45) Dreamjunkie (04:22) Orbiting /Remix By Leatherstrip/ (04:48)	Definitíva: Pri prvom počúvaní albumu som sa dostal v podstate iba do prvej polovice a bol som rozhodnutý túto nahrávku podkopať pod čiernu zem. Tento album však určite nie je z tých, ktoré sa dajú hodnotiť po jednom, alebo dvoch vypočutiach. Prvá polovica je naozaj veľmi dobrá a poslucháčovi nedá vydýchnuť, v druhej si už Mnemic žiaľ nastúpený trend neudržali. Stále však platí, že je to kapela, ktorá sa nebojí experimentovať a rúca všetky žánrové škatuľky.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla