Kým začnem hodnotiť nový album od UNISONIC, priložím niečo z histórie tejto formácie. S myšlienkou založiť novú skutočnú kapelu prišiel ešte v roku 2009 basák Dennis Ward (PINK CREAM 69) a bicmen Kosta Zafiriou (ex – PINK CREAM 69). Obidvaja spolu s Michaelom Kiskem spolupracovali na projekte PLACE VENDOME. Táto dvojica oslovila Michaela v správnom čase, pretože jeho sólová kariéra v tej dobe stagnovala a Michael sa nachádzal v období  „čo ďalej“. Posledným členom partie sa stal gitarista Mandy Meyer (KROKUS, ex – GOTTHARD, ex – ASIA), a tak táto štvorica začala dávať dokopy spoločný materiál. Na mňa títo skúsení hudobníci pôsobia, akoby spolu hrali odjakživa, hoci stále sa len dávajú dokopy. V terajšej zostave absolvovali zatiaľ len jediný koncert. Viacerí sme mali možnosť vidieť UNISONIC takmer pred dvomi rokmi na Masters of Rock, ale vtedy do zostavy ešte nepatril Kai Hansen a keďže materiál na album (okrem „Souls Alive“) nebol hotový, hrala vtedy kapela skladby z ich pomerne vydareného projektu PLACE VENDOME (podieľali sa na ňom všetci okrem Meyera).

Počas turné projektu AVANTASIA v roku 2010 sa na pódiu opäť stretli Kiske s Hansenom. Práve medzi týmito starými kamarátmi stále fungovala chémia a stále si dobre rozumeli, zhodli sa na tom, že by bolo skvelé, keby niečo spolu vytvorili. V tom období sa UNISONIC obzerali ešte po jednom gitaristovi a hneď bolo všetko jasné. Kai sa definitívne pripojil ku kapele až na jar 2011 a keďže práve jeho príchod nebol predtým v pláne, s výnimkou dvoch songov, začali tvoriť materiál na album znovu od nuly. Táto udalosť mala značný a samozrejme pozitívny vplyv na celkový zvuk UNISONIC, ktorý teraz vďaka Kaiovi znie tvrdšie.

V podobe malého predkrmu sme už v januári dostali mini album „Ignition“, na ktorom sa nachádza demo verzia skladby Souls Alive (tá vznikla ešte pred Kaiovým príchodom) a song „Unisonic“ (ku ktorému natočili videoklip), „My Sanctuary“ a „I Want Out (live)“. Podľa tohto sme si mohli utvoriť aspoň približnú predstavu o podobe albumu.

Priznám sa, Michael Kiske je moja srdcová záležitosť a považujem ho za najlepšieho speváka nielen vo svojom žánri, ale celkovo. Niekoľko rokov sledujem všetko, čo sa okolo neho deje, takže som sa na tento album veľmi tešila. Nedočkavo som počúvala každú ukážku a tak som mala akú-takú predstavu, ako bude album vyzerať. Bola som si istá, že to bude vydarená vec a, že sa bude načo tešiť. No, celý album, aj tak predčil moje očakávania. Zamilovala som si ho na prvé počutie. Je to naozaj výborný, melodický hardrockový album, ktorý ma baví od prvej po poslednú sekundu. Každá jedna skladba má niečo do seba a je svojím spôsobom výnimočná. Cez víkend sa mi stala taká vec, že som sa od neho nevedela odtrhnúť a počúvala som ho do štvrtej rána a keď som sa o pár hodín zobudila, hádajte čo bola prvá vec, ktorú som spravila? Proste som si ho musela pustiť opäť. Od chvíle, čo som nedočkavo od kuriéra schmatla tento skvost uplynuli len 4 dni, takže ešte stále sa nachádzam v prvotnej eufórii a vytešujem sa z albumu ako malé decko.

Produkciu a zvuk mal na starosti Dennis Ward, ktorý odviedol kvalitnú a profesionálnu prácu. Na klasickej verzii sa nachádza 11 skladieb, limitovaná edícia obsahuje navyše krásnu baladu „Over The Rainbow“ a na japonskej verzii je ako bonus skladba „The Morning After“. Texty a hudbu poväčšine vytvorili Kai Hansen a Dennis Ward. Album sa začína energickou a v podstate jednoduchou, ale chytľavou skladbou „Unisonic“, ktorú môžeme už dobre poznať zo spomínaného mini albumu a klipu. Mandyho základné gitarové riffy pripomínajú tak trochu štýl GAMMA RAY. Je to skutočne silný a skvelý song, ale v takomto rýchlom tempe je vlastne jediný na albume. Kiskeho hlas rokmi dozrel a znie lepšie ako kedykoľvek predtým vo všetkých polohách, čo výborne dokazuje v „Souls Alive“, ktorá mne pripadá trošku netypická, odlišná a zložitejšia. Skladba obsahuje rýchlejšie aj pomalé časti, skvelé gitary, peknú melódiu, proste všetko, čo má dobrý rockový song mať.

A poďme ku skladbám, ktoré ešte nemám až tak dokonale napočúvané a sú pre mňa úplne čerstvé. „Never Too Late“ je veselý výtvor vždy usmiateho Kaia Hansena (nápad nosil v hlave roky a je tak trochu ovplyvnený punkom). Pozitívny refrén vám dokáže hneď zdvihnúť náladu a spríjemniť deň. Keď som prvý krát počula ukážku piesne „Ive Tried“ bola som mierne v rozpakoch, pretože to na mňa znelo akosi popovo. Neskôr, po vypočutí celej skladby mi tá mierne popová možno až funky melódia vôbec nevadí, skôr naopak. Navyše obsahuje pekné sólo a dobrý text. Hneď som ju zaradila medzi mojich favoritov. Ďalej nasleduje pomalšia skladba „Star Rider“, v ktorej krásne cítiť spoluprácu všetkých členov kapely a dominuje jej perfektný výrazný zbor. Určite patrí medzi najlepšie na albume. V poradí šiesta „Never Change Me“ sa nesie v strednom tempe a je to príjemná pohodová pieseň s taktiež veľmi vhodne zakombinovaným zborom. Z priateľa sa môže stať nepriateľ alebo naopak? O tom je „Renegade“. Krásny rockový song, ktorý sa mi dostal totálne pod kožu a kľudne ho môžem počúvať dookola. „My Sanctuary“ – niečo také každý skrývame vo svojom vnútri. Táto skladba v ničom nezaostáva za ostatnými.

Jeden z vrcholov albumu je určite skladba „King For A Day“. Pri refréne: „Im free as the wind“, Michaela skvelo dopĺňa Kai. Skutočne vydarený song, ktorý v druhej polovici gitarovým sólom mení tempo a tým možno aj konečný celkový dojem z piesne. Myslím, že má našliapnuté na riadny hit. „We Rise“ je momentálne môj najobľúbenejší kúsok, očarila ma už v akustickej verzii, ktorú predstavili počas svojho promo po Európe. Skvelo sa v nej strieda rýchlejšie a pomalšie tempo. Výborné gitarové sólo, opäť skvelý zbor, chytľavý refrén a krásne sfarbený Michiho hlas vo mne evokuje pocit dokonalosti. Album sa končí nádhernou emotívnou baladou „No One Ever Sees Me“, ktorej autorom je samotný Kiske. Je to taká jeho typická tvorba, ktorú poznáme skôr z jeho sóloviek. Tak trochu sa približuje k jeho masterpiece „Do I Remember Life?“ Text má hlbší zmysel a cítiť, že ju spieva srdcom. Je o nepráve voči ženám, predovšetkým v iných kultúrach.

Kľudne môžem prehlásiť, že pre mňa je UNISONIC momentálne albumom roka a pochybujem, že by sa to ešte mohlo zmeniť. Doslova mi pohladil dušu. Je to vynikajúci moderný hard rock plný nových nápadov. Myslím, že túto kapelu čaká skvelá a hlavne úspešná budúcnosť a my si ich budem môcť opäť vychutnať už o pár mesiacov na Masters of Rock. Mimochodom, už teraz sa teším na nový album!

Autor: Shelvis

Hodnotenie autora: 10 / 10

Názory redakcie:
Opravdu dlouhou dobu se mi nestalo, že bych na nějaké album čekal tak netrpělivě jako na novinku kapely UNISONIC. Není se čemu divit, nikdy jsem se netajil tím, že Michael Kiske a Kai Hansen jsou mými velkými oblíbenci, všechno ještě vystupňovalo osobní setkání s oběma umělci na zimní verzi Masters of Rock a jejich propojení do jednoho hudebního subjektu ve mně způsobilo výbuch radosti srovnatelný s euforií malého chlapce, který dostal svou vysněnou autodráhu. Připravil jsem se i na situaci, kdy mě kapela, vzhledem k obrovských očekáváním, zklame. Naštěstí však hraje pro UNISONIC hned několik faktorů.Hodně důležitý je ten, že i když se v médiích kapela vykresluje jako velký reunion dua Kiske-Hansen, zbylí členové UNISONIC rozhodně nezaostávají, především pak kytarista Mandy Meyer je slavnějšímu kolegovi více než vyrovnaným partnerem a jeho sóla mne nejednou nadchly. Plusem pro chlapíky je také skutečnost, že jde o zkušené harcovníky, kteří již mají své odehráno, hudebně si sedli a na výsledku jde vnitřní pohoda a rozpoložení moc dobře znát. No a když to všechno podtrhne skladatelský talent tria Hansen-Ward-Kiske, nemůže z toho vzejít nic špatného.

Už od první skladby s příznačným názvem „Unisonic“ je zřejmé, že se posluchačům dostane melodických orgií, neskutečně chytlavých tónů a úžasných vokálů Michaela Kiskeho, který už sice neokouzluje dlouhou blonďatou hřívou, ale učaruje vám technicky vytříbenějším hlasem, než tomu bylo na slavných Keeperech (mimo jiné i díky své koncertní neaktivitě po odchodu z HELLOWEEN, kdy si hlasivky výrazně pošetřil). Za vrcholy alba pak považuji písničky „We Rise“, ta zaujme hned na první poslech a má všechny parametry velkého hitu v daném žánru, dále skladbu „Renegade“ s energičtějším refrénem a pak také baladu „Over The Rainbow“, která je bohužel pouze bonusovou skladbou na speciální edici a je tedy možné, že si ji budete muset najít zvlášť, rozhodně však za trochu snahy stojí! Mile mě překvapila také „Souls Alive“, i když ji kapela zveřejnila jako vůbec první (ještě před příchodem Hansena) v podobě dema a věděl jsem tedy co očekávat, tak se mi její plná verze zalíbila ještě více a při pohledu na album jako celek, vychází jako jedna z nejlepších.
 
Popisovat vám každou další skladbu zvlášť nemá dle mého názoru smysl, při pohledu na jména členů tvořících kapelu UNISONIC je totiž hned jasné, podle jakého vzorce se hudba ubírá a stačí tak dodat, že na albu nevidím výraznější slabinu, ze všech stran srší geniální nápady a radost. Pokud pánové udrží nastavenou laťku i na dalších albech a fanouškům se příliš rychle neohrají, jsme svědky vzniku kapely, která má potenciál zapsat se zlatým písmem do historie melodických odnoží rocku a metalu.

Autor: Deek

Hodnotenie autora: 9,5 / 10

Osud sa naplnil. Spevák Michael Kiske tak dlho chodil s džbánom, až kým ho nenaplnil. Nútený odchod z radov HELLOWEEN, filozofické hľadanie samého seba, hosťovania na rôznych projektoch, sólové projekty. To všetko dospelo k spolupráci s Dennisom Wardom , ktorý ho z producentskej a skladateľskej stránky vedel pritiahnuť a nadchnúť pre projekt PLACE VENDOME. Tu niekde sa lámali ľady, ktoré dali základ pre kostru zostavy, ktorá si dnes hovorí UNISONIC.

V tej okrem Michaela Kiskeho a Dennisa Warda nechýba jeho dvojička z formácie PINK CREAM 69 – bubeník Kosta Zafiriou (všetci traja sa realizovali aj v PLACE VENDOME), gitarista Mandy Meyer  a ako posledný sa do zostavy nalepil ešte frontman GAMMA RAY – Kai Hansen, ktorý sekunduje Mayerovi samozrejme za gitarou. Angažovanie Hansena je celkovo takým historickým exkurzom do časov minulých, pretože vidieť mená Kiske – Hansen na jednom booklete je raritou, keďže už to bude pomaly štvrťstoročie, čo HELLOWEEN vydali svoj druhý opus o strážcovi kľúčov, na ktorom naposledy figurovali v zostave ešte obaja. Poznanie zostavy UNISONIC nie je zaujímavé len z biografického hľadiska, ale najmä z hudobného.   Keďže nejde o žiadnu egocentrickú „one man show“, rukopis zúčastnených pánov  je zaujímavo rozložený od prvej až po poslednú notu.

Úvodná titulka dala o sebe vedieť pred pár mesiacmi formou EP albumu a následného videoklipu, ktorý poslal do sveta silné PR posolstvo. Úderná a pomerne jednoduchá heavy skladba v sebe nesie gitarový riff z Mayerovej dielne, ktorý do dokonalosti dotiahol v sólovej pasáži re-aranžovaním niektorých úsekov Kai Hansen, čím trocha pripomenul svoje domovské pôsobisko. Tento moment je však na doske najúdernejší, keďže karty sa rozdávali zoširoka a svoje tromfy ťahal z rukáva každý. Preto si už v nasledujúcej „Souls Alive“ pripomíname samotné počiatky kapely, pod ktoré sa podpísal basák Dennis Ward. Jeho melodický rukopis ide ruka v ruke s hard n heavy rytmikou, ktorú už poznáme práve z posledných dvoch dosiek PLACE VENDOME a tak trocha na škodu sa istému porovnaniu alebo podobnosti nevyhne. Dokázal však priniesť pomerne špecifické elementy, ktoré v sebe nesú mierne odlišnosti. Či už ide o zaujímavú „Ive Tried“ s pachuťou klasického osemdesiatkového rocku a zaujímavými gitarovými harmóniami alebo o hutnejšiu skladbu „Renegade“ s výborne vygradovaným motívom v refréne. Kai Hansen prispel svojim dielom okrem úvodnej titulky aj v  priamočiarej a punkom nasiaknutej „Never Too Late“, ktorá najskôr pripomenie  „Time To Break Free“ z kultového albumu „Land Of The Free“  od gamma lúčov. Bez povšimnutia určite neostane ani skladba „King For A Day“, ktorú mal Hansen odloženú v šuplíku už od čias, keď ju nepretlačil ešte počas svojho pôsobenia v HELLOWEEN. Je iná ako všetky ostatné, je epickejšia, gitarovejšia a nesie v sebe prvky tajomna, ktoré výborne kontrastujú s nasledujúcou hymnou „We Rise“. Tá gitarovo nijak extra neuberá, má v sebe prvky melanchólie, ktoré prechádzajú v jeden úžasný a vzletný refrén made in Hansen.  Podobne ako u „Star Rider“, ktorá je však položená v o poznanie pozitívnejšom duchu v celej svojej dĺžke, je vokálne hravá a graduje až do poslednej sekundy. Nutno spomenúť aj dve pomalšie veci (alebo ak chcete balady), z ktorých Kiskeho „No One Ever Sees Me“ je pomerne dojímavým biografickým príbehom uzatvárajúc klasickú edíciu albumu. Hansenova „Over The Rainbow“ je viac klasickejšou baladou, ktorá smrdí osemdesiatkami a je k dispozícii ako vkusný bonus v rámci limitovanej edície.

Očakávania boli pochopiteľne na maxime. Pri triezvom úsudku a zachovaní odstupu od marketingového klišé som spokojný. Debutový album UNISONIC je zaujímavou zmesou, ktorá prináša dlhodobo trvanlivé a nenáročné skladby. Každá žije svojim životom, veľká väčšina z nich dokáže vhodne reprezentovať album a debutovo odštartovali na výslnie zoskupenie, o ktorom sa nám pred rokmi mohlo len snívať. A aj keď im u mňa na maximum ešte nejaký krôčik chýba, bude to určite jeden z najsilnejších kandidátov na opus roka.

Explózia radosti v jednoduchom balení a pod novou značkou, ktorá vo svojej jednoduchosti nekorešponduje s nejakým prvoplánom, ale prináša popísaný list s jasnou identifikáciou autorov. Akurát by chcelo do tej tradičnej kuchyne miestami ešte o štipku viac korenia.

Autor: Dodo

Hodnotenie autora: 9,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla