Je tomu desať, ba i viac rokov, odkedy nám začala obroda thrash metalového žánru. Počas nej sa našimi prehrávačmi prehnali kotúče nového materiálu od legiend 80. rokov, na ktorých hrali ako zamlada, ale aj kopec mladých nespútane a divoko pôsobiacich kapiel. Tie sa oduševnene a s vervou snažili prinavrátiť časy minulé a viac-menej verne prerozprávať príbeh tohto žánru. Niektoré úspešne, poniektoré až príliš obstarožným spôsobom, ktorý ich okamžite eliminoval z poľa záujmu. Pomenovanie mladá krv u tých, ktorým sa podarilo prežiť v rozsiahlej konkurencii nemá opodstatnenie. Dnes ide skôr o pevne etablované súčasti scény, ich nové albumy vedia spôsobiť rozruch a patrične pútajú pozornosť. Takýmto spolkom je aj ANGELUS APATRIDA.

ANGELUS APATRIDA – Cabaret de la Guillotine

Štvorici zo Španielska sa síce nedostáva takej pozornosti ako iným thrashovým svorkám ako HAVOK, WARBRINGER, MUNICIPAL WASTE či SUICIDAL ANGEL, bolo by však obrovskou chybou opomenúť tento spolok hlavne kvôli nepokrivkajúcej kvalite každej jednej dosky. Novinka suverénne z tejto „lajny“ nevybočuje a je veľmi sympatické ako si chalani, ktorí personálne držia pokope už od prvej radovky stále zachovávajú nadšenie, entuziazmus a sviežosť prejavu.

Aktuálny album má čo to z razancie a nekompromisnosti titánov TESTAMENT, zápalu a neviazanosti DEATH ANGEL, či ladnej melodickosti Holanďanov ARTILLERY. To podčiarkuje i vokál, ktorý príhodne tieňuje už spomenuté kapely a vhodne ladí s náladami a polohami jednotlivých skladieb. Album „Cabaret de la Guillotine“ nepôsobí ako utrhnutý z reťaze, tak ako dvojica starších albumov „Clockwork“ a „The Call“, skôr je prirodzeným pokračovaním minulého záseku „Hidden Evolution“ (recenzia TU).

Jeho hlavnou dominantou je kompaktnosť, akási výraznejšia rozvážnosť a v konečnom dôsledku i komplexnosť. Určite tým nechcem povedať, že novinke niečo chýba na údernosti alebo ostrosti. Akákoľvek silovosť či surovosť tu však ide bokom, je nahradená premyslenou riffovou čarostreľbou, bohatou štruktúrou dynamicky i melodicky pestrých, kľukatých, kvílivých a mrštných gitarových sól.

ANGELUS APATRIDA

Bohatšia štruktúra jednotlivých piesní, mnohorakosť motívov v skladbách sa odráža aj na celkovom vyznení albumu ako celku. Ten hýri mnohými farbami, je umne vyskladaný od začiatku do konca a tým vo svojej päťdesiat minútovej dĺžke absolútne nenudí. Núka priestor na vydýchnutie, spomalenie, melanchóliu, tak aby tieto elementy razom premiešal so srdnatosťou a pálivou živelnosťou s dôraznou a nepoľavujúcou rytmikou, dobiedzajúcimi pichľavými a nabrúsenými riffmi.

Klamlivo pokojný akustický začiatok úvodnej skladby „Sharpen the Guillotine“ sa onedlho zmení na vír cez zuby prskajúceho vokálu, galopu bicích a zarezávajúcich sa gitár s ukážkovým refrénom, ktorému čo do mohutnosti a výstavnosti konkuruje len ten z „testamenovsky“ ladenej skladby „Downfall of the Nation“.

„The Hum“, ktorá je taktiež vokálne blízka spomenutým Američanom, vrstevnatá „Betrayed“ a ponurá „Witching Hour“ zase hýria koncentrovanejšími a sýtejšími riffmi. Jedovaté kúsky „Ministry of God“, „One of Us“ a „Martyrs of Chicago“ sa striedajú s o niečo výraznejšie vokálne a gitarovo melodickejšou „The Die is Cast“ a „Farewell“, ktorá o kúsok vybočuje z doterajších koľají. Svojou zádumčivosťou a vláčne baladickou prvou časťou, ktorá prerastie v neutíchajúcu farbistú gitarovú vravu len potvrdzuje punc príťažlivej, nadupanej, zaujímavej a kvalitatívne vyrovnanej poslednej štúdiovej nahrávky ANGELUS APATRIDA.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk