Otvárací song „Wishing Wells“ nie je až tak prvoplánový, ako sa možno na prvý pohľad zdá. Po viacerých počutiach mi normálne v určitých pasážach mierne pripomína Francúzov GOJIRA. Naozaj, veľmi jemnúčko, ale niečo tam jednoducho počujem. „Wishing Wells“ je otváračka ako sa patrí. Vykričaná, vyspievaná. Výborná voľba.

PARKWAY DRIVE – Reverence

PARKWAY DRIVE využívajú občas skryté progresívne postupy, zmeny tempa, perfektné bicie a dokonca aj melodické linky. Kľudne by sme na túto partiu muzikantov mohli požiť škatuľku progresívny metalcore, miestami až rock.

Pokračuje sa v rýchlom slede. V druhej piesni „Prey“ nás privíta melodický refrén, až v štadiónovej podobe. V skladbe „Absolute Power“ nám bránu otvorí zvonivá basgitara, pieseň sa rozvinie až do takého zvláštneho ducha RAGE AGAINST THE MACHINE.

„Cemetery Bloom“ nás nechá nachvíľku vydýchnuť. Hneď po tom však album pokračuje v nastolenom tempe, najlepšou piesňou na albume – „The Void“. Metalcore od protinožcov má naozaj šťavu a keby som ich porovnával s európskou odnožou, konkrétne Nemcami CALIBAN, je tam veľmi zreteľné pojítko. PARKWAY DRIVE sú ale predsa len o nejakú desatinku bodu presvedčivejší.

PARKWAY DRIVE

Melodické vyhrávky striedajú pomalé pasáže. Šablóna je jasná. Rýchlo zapamätateľný refrén striedajú miestami jemne vygradované „odrapované“ slohy. PARKWAY DRIVE nahrali slušný album. Musím povedať, že ma veľmi oslovil vokál Winstona McCalla, ktorý by kľudne mohol spievať aj covery od NIRVANY a rovnako by vedel zaspievať aj nejakú rádiovú baladu. Jeho farba hlasu je presvedčivá a rovnako aj rozsah.

Piesne na „Reverence“ sa hodia do posilňovne alebo len tak ku behaniu. Dokážu človeka nabudiť a dodať mu potrebnú dávku energie. Album je pre metalových fanúšikov, ktorí sú otvorení a nepotrpia si na old school škatuľky. Svoje by si tu určite mohli nájsť obdivovatelia BULLET FOR MY VALENTINE, AS I LAY DYING alebo ATREYU. V predposlednej piesni „Chronos“, ktorá nás prekvapí svojou minutážou nad šesť minút, počujem dokonca TRIVIUM. Perfektný a nadupaný song.

Peckou je záverečný geniálny song „The Colour of Leaving“, ktorý je ozajstnou rockovou baladou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani GODSMACK. Dokonca práve vďaka tejto piesni mi Austrálčania túto formáciu dosť pripomenuli. Skladba skĺzne dokonca do polohy recitovanej piesne. Silná vec na záver.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“