Od rozchodu takmer bratskej dvojice Viktor Smolski a Peavy Wagner (RAGE) ubehlo už čosi vyše dvoch rokov a za ten čas sa na nás zosypali štyri radové albumy, po dva z oboch táborov. Pozitívum pre fanúšika oboch zoskupení je na jednej strane hojný prísun čerstvého materiálu. Na strane druhej, zase obavy z jeho konzistencie a presvedčivosti. Tie sa ukázali ako opodstatnené hlavne u posledného záseku spomenutých RAGE.

ALMANAC – Kingslayer

Symfonický element je spojivom medzi tohto ročnou novinkou ako aj minuloročným zásekom „Tsar“ (recenzia TU). Na tom lanskom dodával albumu dramatický nádych, ráz veľkoleposti a v konečnom dôsledku skladby nadobúdali charakter majestátnosti vhodne dopĺňajúci historický námet. Svojím spôsobom album priamo nadväzoval na Lingua Mortis Orchestra a stále nemálo odkazoval na posledný spoločný album „21“ najmä svojím metalovým výrazom. Netreba pominúť ani ľahko progresívny nádych celého kúska, ku ktorému zvádzali gitarové výpady a komplexnosť niektorých skladieb.

„Kingslayer“ opäť spolieha na trojnásobný vokálny záprah Andyho B. Franca (BRAINSTORM), Davida Readmana (PINK CREAM 69) a Jeannette Marchewky. Tí očakávane podávajú vysoko kvalitný výkon, avšak v omnoho agresívnejšom a nabrúsenejšom nasadení ako minule. Nepreberné množstvo bleskových, skuvíňajúco krkolomných Viktorových sól sprevádzaných dravým vírom divotvorných riffov je na novinke ošatené do omnoho vitálnejšieho, dynamickejšieho a hlavne šťavnatejšieho zvukového kabátca, ktorý podčiarkuje aj exkluzívna basová gitara.

ALMANAC

Už v úvodnom kúsku albumu „Regicide“ nás čaká jeden z mnohých lahôdkových groovy riffov. Ten je však tým najvýraznejším momentom piesne, ktorá na úvod pokrivkáva v nasadení a bledne v porovnaní s návalom energie sršiacej z nasledujúcej štvorice piesní. „Children of the Sacred Path“ sa necháva unášať riavou ostrých gitár, prúdom nabrúsených vokálov a ukážkového refrénu. Nasledujúca „Guilty as Charged“ v sebe kombinuje tajomne pôsobiace klávesy i gitary s prvkami napätia, štipkou teatrálnosti a dokonca thrashovou príchuťou. „Hail to the King“ s „manowarovskou“ basovou linkou stavia viac na symfonické prvky a impozantný orchester, „Losing My Mind“ s hravým syntetizátorom a vláčnym refrénom ukončia dominantnú prvú polovicu dosky.

V jej druhej časti jednoznačnej vyčnieva „Headstrong“ s acceptovskou gitarovou melódiou ale hlavne so strhujúcim vokálnym divadlom. Zvyšné skladby ako baladická ale príliš rutinérska „Last Farewell“ alebo dvojica „Kingdom of the Blind“ a „Red Flag“ o kúsok zaostávajú za formou doteraz spomenutých piesní. Stále ide o kvalitné kúsky, ktorým do strhujúceho a vzrušujúceho predstavenia chýbajú iskrivé momenty prítomné v prechádzajúcich skladbách.

„Kingslayer“ je novinkou s omnoho väčším hitovým a v konečnom dôsledku koncertným potenciálom, poteší hlavne svojím intenzívnejším metalovým náprahom. Pôsobí uvoľnene a nenecháva sa zošnurovať prítomnými symfonickými elementmi, ktoré skladby síce príjemne vypĺňajú ale nevládnu drviacim, valivým Smolskeho riffom a pestrej palete parádne nasrdených vokálov.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk