Bez mučenia dobrovoľne priznám fakt, že zoskupenie dvoch severských divochov mi je neznáme. Priam so zdesením som pristupoval ku prebalu ich prvého kotúčika. Krvavá plachta a rukavice, k tomu pílka, reťaze, putá a iné bodrel robiace mechanizmy sa nachádzajú na ich obálke. Hodné grindového telesa! Nezaujal ma, a blackmetalistu skôr odpudí a ak pritiahne grinďáka, tak ten zas bude pľuť na obsah od zhnusenia. Ten ako taký je miernym sklamaním aj po následných vypočutiach. Jednorázovo vás určite bude napadať niečo v duchu „také tu už bolo“, „tuctové“. Svojim spôsobom máte pravdu, tisícky čiernych nahrávok dnes znejú obdobne. Trend je trend a nedá sa mu rozkázať, iba ho obísť a nájsť si vlastnú cestu.

Oficiálne anály popisujú TYRANT WRATH ako surový a divoký black. Síce sa nejedná o nič surové s výnimkou krvi na obale, no hudobne je to moderne znejúca černota. S divosťou by som bol tak isto opatrnejší a prikláňam sa skôr k strednému tempu s občasnými eskapádami. Muzika samotná absolútne nič nové, k tomu príjemný škrek, no na môj vkus príliš „učebnicový“. Ak mi položíte otázku – ku ktorej skupine by si TYRANT WRATH prirovnal – bleskovo odpoviem WATAIN. Práve obdobne Švédi mi najviac korešpondujú  s celkovým pocitom. Dojem, že práve krajinu troch koruniek je tu neodškriepiteľne najviac cítiť, nie je dojmom, ale holou pravdou. Chýba tu ten „puch“ osobnosti, aký dokážu do nahrávok dostať nórske telesá. Hnus a bodrel, nie poriadok si čierny kov zaslúži.

Imponujú mi skladby ako This Dark Past, The Ravens are Rising či titulná Torture Deathcult. V celkovom počte deväť zárezov je to žalostne málo. Predsa len sa jedná o prvý album tejto kapely s dokonalým zvukom, parádnou produkciou a nie úplne zlým hudobným obsahom. No, je to stále dosť málo, aby vás to udržalo v pozornosti do nasledujúcej radovky. Priemerne dobrý album dvoch talentovaných ľudí. Spomenúť by som mal aj hosťujúceho bubeníka Jocke Olofssona, kedysi pôsobiaceho v MARTYRUM.

Autor: Ruun

Hodnotenie autora: 5 / 10