Bohatá je albumová história Švédov a má čo ponúknuť hoci aj vyberavému znalcovi daného žánru. Za jej najvýraznejší okamih možno považovať zmenu na poste hlavného vokalistu. Album „Alfterlife“ s novo príchodiacim Jonnym Lindqvistom dal nadobro zbohom odkazom NWOBHM a vzletným motívom tradičného euro power metalu. Kapela nadobudla svojho typického výrazu a za to nemálo vďačí práve osobitej farbe Jonnyho hlasu. Ten môžeme prirovnať napríklad k Jornovi Landemu alebo Rickovi Altzim. Avšak,  narozdiel od týchto pánov jeho hlas nepostráda odpich, živelnosť a hlavne je bez náznaku monotónnosti.

NOCTURNAL RITES – Phoenix

Inštrumentálne akoby zrazu uťalo, gitary dostali drevnatý a zemitý výraz, hudba sa zastrela temnejšími náladami. Čo ostalo, tak to boli silné refrény čnejúce nad dokonalou gitarovou virtuozitou. NOCTURNAL RITES časom tvárnili aj tieto prvky a obohacovali vláčnejším prejavom, refrény razom narastali do mohutne nesúcich sa epických rozmerov. Pridávali sa klávesové prvky, pribudla elektronika a všetko to vyvrcholilo v najmelodickejší počin „The 8th Sin“.

Práve tieto dva spomenuté albumy tvoria akýsi prienik, ktorému je najviac podobná novinka „Phoenix“. Nechýbajú typické klenuté refrény alebo vábivé inštrumentálne výkony pokropené riadnou dávkou melodiky. Klávesové či orchestrálne motívy tvárniace atmosféru a pridávajúce za hrsť napätia, očakávane skvelý vokál a doslova famózne gitarové momenty sú tými troma najdôležitejšími prvkami, ktorými dýcha aktuálny zásek.

NOCTURNAL RITES

Nováčik v kapele Per Nilsson (SCAR SYMMETRY, MESHUGGAH naživo) sa postaral o nádherné gitarové sólové party hrajúce mnohými melodickými odtieňmi. Jeho kúskom nechýba zmysel pre prekvapenie a zvrat kedy zdanlivo očakávane sa vyvíjajúcemu sólu otvára komnaty, čím doteraz vzdušne ihrajúce struny oťažievajú pochmúrnymi, nástojčivými vnemami. Skladby sa vinú poväčšine v stredných tempách, teda nekonajú sa žiadne preteky o aké nebola núdza na „New World Messiah“ z roku 2004. To však nemá ani v najmenšom dopad na kompozičnú pestrosť, ktorou je album minimálne do jeho polovice, doslova naprataný.

Úvodom sa nám dostane ťaživých riffov v moderne znejúcej „A Heart as Black as Coal“, gitary sa v nej tlačia do metalcorových polôh. „Before We Waste Away“ nadviaže na ľahkosť a melodiku albumu „The 8th Sin“, skladbe kraľuje luxusné gitarové sólo. Orientálne motívy znejú z tretej „The Poisonous Seed“. Piesni majúcej odtiene spolkov KAMELOT alebo MYRATH však velí silová rytmika, ostré gitary a pichľavé sólo. Naopak, pomalá „Repent My Sins“ žmýka maximum z vokálu a rozkvitá cez prevažujúce orchestrácie.  Odkaz už spomenutých KAMELOT je ešte viac poznať v „What’s Killing Me“ a na dych berúce refrény z čias „New World Order“ dá spomenúť pieseň „A Song for You“. Na záver nás čaká „Welcome to the End“, najrýchlejší kúsok poháňaný vpred akýmsi nepokojom vládnucim čierno bielym klapkám a surovosťou gitár.

Aj zvyšné skladby albumu pokračujú v tejto nadpriemernej forme, v nastolenom trende a bez výraznejšieho zakopnutia pracujúc so všetkým doteraz popísaným. Otázkou teda ostáva či NOCTURNAL RITES prišli s albumom, ktorý by pokoril všetky predchádzajúce záseky. Určite nie. Táto odpoveď je síce stále vecou osobnej preferencie, ale „Phoenix“ vo svojej podstate napĺňa očakávania aj keď stále len tie najvyššie. Ťažko zopakovať moment prekvapenia z albumu „Afterlife“ alebo to iskrenie vyplývajúce z jeho neuhladenosti a jednoduchosti. Ďalším argumentom je balada „Flames“. Tá nesrší toľkými emóciami a nedosahuje kvalít piesne „Me“ z minulej nahrávky. Môžeme však odvážne tvrdiť, že novinka je v tomto roku doposiaľ najlepším melodickým power metalovým albumom.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk