Vynechám perverzne nekonečné debaty o porovnaní Anette Olzon s Tarjou Turunen a žiada sa mi len konštatovať, že v rámci vokálnych liniek je tu všetko v najlepšom poriadku. Patologických vyvolávačov minulosti odkazujem na staršiu tvorbu alebo návštevu psychiatra. Je rok 2011 a po štyroch rokoch sme sa dočkali hudobného pokračovania albumu Dark Passion Play. To je holý fakt, ktorý hovorí o tom, že sa nevsádzalo na žiadne experimenty ani drastické zmeny hudobného štýlu. Podtrhnuté a podčiarknuté – čaká nás opäť monumentálna a honosná zmes orchestrálnych aranžmánov, rôznych zborov, rozsiahle klávesové plochy a debutovo aj hovorené slovo, ktoré nadväzuje tematicky na film, ktorý bude mať svoj základ v príbehu, na ktorom stojí celý album. To je však v tomto prípade asi najväčší kameň úrazu. Podľa mojej mienky to totiž Tuomas Holopainen flagrantne prekombinoval. Týmto štýlom doslova pochoval dve skladby – konkrétne Scaretale a 13 minútovú kompozíciu Song of Myself. Prvá menovaná má pritom ukážkový gitarový a dynamický úvod, ktorý sme nepočuli u NIGHTWISH snáď od čias albumu Oceanborn.  Záver skladby sa nesie v podobnom duchu a preto vložiť medzi tieto pasáže dve minúty akejsi rozprávkovej výpravy alá Walt Disney, považujem za niečo nepochopiteľné. O to viac, keď vezmem do úvahy, že dejstvo sa po tejto skladbe presúva na inštrumentálnu Arabesque s mierne orientálnymi prvkami a ďalej na jemnú baladu Turn Loose The Mermaids, ktorá svojim charakterom veľmi pripomína tvorbu BLACKMOORES NIGHT. Po tomto koktaily je minimálne rozčarovanie na mieste. Rovnako nechápem 7 minút hovoreného slova v skladbe Song of Myself, ktorá sa týmto akoby rozdelila na dve úplne odlišné polovice. Tu mi ostáva fakt len spomínať na dlhé skladby, ktoré doteraz mali NIGHTWISH ako svoju výkladnú skriňu – myslím tým napríklad Ghost Love Score alebo Poet and the Pendullum.

To však nie je jediný šok, ktorý na albume Imaginaerum poslucháča čaká. Skladba Slow, Love, Slow  je totiž písaná ako barový kabaret s nádychom jazz – blues, ktorý náladou pripomína filmy pre pamätníkov. Dvakrát zaujímavo neznejú ani detské zbory, ktoré dostali na môj vkus až príliš veľa priestoru a celkom rušivo pôsobia najmä v skladbách Ghost River a Rest Calm, ktorú mimochodom ukážkovo natiahli a posledné dve minúty sa pri opakovaní rovnakého motívu stávajú únavnými. Pritom je to jedna z tých príjemnejších skladieb. 

Keď sme už prešli šoky, poďme chváliť. Obligátna singlovka Storytime, ktorej predchádza decentné intro Taikatalvi vo fínštine v podaní Marca Hietalu je úvodom, ktorý poteší.  Zaujímavý riff ponúka už spomínaná Ghost River a vrchol prvej časti odznie v skladbe I Want My Tears Back. Vkusná kombinácia gitarových plôch miešaná so škótskymi folkovými motívmi dodáva celku to pravé korenie. Z druhej polovice vyzdvihujem najmä The Last Ride Of The Day, ktorá suma sumárum mne vychádza ako kvalitatívna referencia do budúcna a vrchol celého albumu. Asi najlepšie spája inštrumentálne pasáže v doprovode s orchestrom a dokonale nechá vyniknúť Anette Olzon a Marca Hietalu, ktorí celú skladbu gradujú až do samého záveru.

Imaginaerum od NIGHTWISH nie je materiál na jedno počutie a nie je jednoduché ho akceptovať so všetkým, čo ponúka. S prílišným zameraním na dej a film si hudobne viac uškodil ako pomohol. Svedčí o tom aj titulná skladba, ktorá len orchestrálne a veľmi sucho rekapituluje všetko, čo sme na albume počuli. Misky váh pre lepšie hodnotenie preto u mňa nenakláňa ani fakt, že sú tu strhujúce miesta, fantastická produkcia, pestrá škála zvukov a príjemný bonus v podobe čisto inštrumentálneho disku. Nabudúce prosím viac hudby a menej filmu. Čo tak urobiť to samostatne?  

Autor: Dodo

Hodnotenie autora: 7 / 10

Tesne pred Vianocami vychádza od najznámejšiej fínskej skupiny NIGHTWISH dlho očakávaný nový album Imaginaerum.  V zahraničných mediách sa píše o albume roka. Onedlho vyjde aj film k tomuto albumu s názvom Storytime. Novinka je soundtrackom k spomínanému filmu s jednotlivými príbehmi. Silné metalové prvky síce dominujú, no oveľa viac dominujú myšlienky jednotlivých skladieb. Pozrime sa do detajlu na jednotlivé pesničky, ktoré prinášaju svoje prekvapenia.

Keď som prvý krát počula ukážky skladieb z tohto albumu, vedela som, že Imaginaerum sa mi bude páčiť. Menej sa už však bude možno páčiť metalovým fanúšikom. Kto si obľúbil albumy Once, alebo Dark Passion Play, tak ten si obľúbi aj novinku. Nahrávka je však ešte viac rozprávková, príbehová a aj melancholickejšia ako predošlé diela.

Album otvára fínska pieseň s názvom Taikatalvi, ktorá je písaná v starej fínčine. Marco Hietala v nej spieva o najkrajšej krajine a to o Lappland. Pripadá mi to akoby sa Tuomas jedno ráno prebudil a bol očarený krajinou natoľko, že zlozil túto pieseň. Singlovku Storytime už mnohí z vás poznajú z traileru, ktorý sme nedávno publikovali aj na našej stránke. Text skladby je akoby úvodom do rozprávky. Postava, ktorá sa prezentuje v skladbe, má všetko, čo si fantázia žiada. Podľa názvu by som skôr očakávala jemnejšiu melódiu, no tá je prekvapivo veselá, rýchla a Anettin hlas mi skôr pripomína pískajúcu hračku. Osobne by sa mi táto skladba páčila viac ako inštrumentálka. Ghost River má agresívny metalový potenciál a je duetom Anetty a Marca.

Veľmi krásnou baladou je Slow, Love, Slow, v ktorej vynikne Anettin hlas najmä v pomalších pasážach. Po tejto skladbe nasleduje pieseň I Want My Tears Back, ktorá je klasická koncertovka, spievaná Marcom Hietalom. Napriek tomu, že je to typická metalová skladba, započujeme v nej aj folkové prvky. Scaretale je pesnička obsahujúca menšie prekvapenie. Ja poviem iba jedno: Cirkus. Vypočujte si ju a pochopíte, čo tým myslím.

Úplne samostatnou skladbou je Arabesque, ktorá je klasickou soundtrackovou piesňou, v ktorej odznejú iba hlasy chóru. Ďalšia Turn To Loose Mermaids je druhou krásnou baladou. Znie skoro ako uspávanka pre dieťa. Rest Calm má rockový nádych. Po nej nasleduje, pre mňa najkrajší duet na tomto albume, a to v skladbe The Crowl, The Owl and the Dove. Ďalšia Last Right of the Day je perfektná koncertovka, v ktorej sa na gitare vybláznil Emppu Vuorinen. Pieseň Song of Myself má 13 minút, no iba 5 minút z nej tvorí hudobná stránka, vo zvyšku počujeme hovorené slovo. Raz som si ju vypočula celú a stačilo. Album ukončuje rovnomenná skladba Imaginaerum, ktorá vo mne  evokuje predstavu filmu, ktorý sa končí. Ako najlepšie skladby tohto albumu by som označila Ghost River, I Want My Tears Back, Turn To Loose Mermaids, Rest Calm a The Owl, The Crowl and The Dow.

Gajdy, husle, orchester, detský zbor a hovorené slovo figurujú na tomto albume oveľa viac ako na tých predošlých. Ak si odmyslím, že som vždy spájala NIGHTWISH s metalovou hudbou, tak má tento album viac folkových a írskych prvkov. Je rozprávkový a hlavne mi pripomína soundtrack filmu. Osobne si neviem predstaviť koncert, na ktorom si fanúšikovia metalovej hudby podupkávaju do rytmusu írskej hudby. Množstvo skladieb má v sebe práve takýto nádych a niektoré majú v sebe toľko nástrojov, že sa v nich človek stráca a nadobúda pocit, že je toho akosi veľa. Ak si to však spojíte s tým, že vo filmovej hudbe býva veľa elektronických efektov a bohatý orchester, tak je tento album veľmi vydarený.

Po prvých počúvaniach som si myslela, že dám hodnotenie 6 z 10, no čím viac tento album počúvam, tým viac sa vzdiaľujem od nutkania pozerať na to, či Imaginaerum patrí do metalovej hudby alebo nie. Ja si však myslím, že patrí, pretože metalové prvky obsahuje. Iste sa nájdu fanúškovia, ktorí budú opäť riešiť Anettin hlas a porovnáť ho s Tarjou Turunen. Taktiež sa nájdu takí, ktorí sú názoru, že nič nové na hudobný trh NIGHTWISH nepriniesli. Rovnako sa nájdu takí, pre ktorých bude tento album úplne iným ako všetky predošlé. A taktiež sa nájdu ľudia, ktorí sú názoru, že táto novinka zhŕňa všetky štýly kapely. Tuomas si splnil vlastný sen, pretože vždy chcel robiť filmovú hudbu a tentokrát ju nielen zložil a nahral, ale dokonca realizuje aj film priamo spojený s týmto albumom. Imaginaerum treba brať trochu s odstupom, pretože myšlienka albumu je hlavne príbehom. Druhýkrát sa takýto experiment už asi opakovať nebude. Odporúčam popočúvať nový album viackrát a až potom hodnotiť. Na prvé počutie nemusíte mať z neho pozitívny dojem.

NIGHTWISH vytvorili spolu s folkovými prvkami, gajdami, huslami a bohatým orchestrom London Philharmonic Orchestra a chórom Metro Voices opäť ďalší zaujmavý album do hudobnej zbierky. Tuomas Holopainen sympaticky spojil pocit z Disney rozprávky s metalovou hudbou. Celý album je príbeh filmu, ktorý si čoskoro budeme môcť pozrieť. Stále mám z toho albumu zmiešané pocity, no sú to skôr obavy, ako sa táto nahrávka uchytí na metalovej scéne. Mne osobne sa toto dielo veľmi páči. Imaginaerum je v podstate klasický album v štýle NIGHTWISH, avšak novšej éry, ktorú započali albumom Once.

Autor: Darksinia

Hodnotenie autora: 8 / 10

Veľmi zdarilo upgradovaný Dark Passion Play! Asi tak by sa dala pomenovať absolútna novinka Imaginaerum od NIGHTWISH. Takmer sedemdesiatpäť minút dlhá epická suita je totiž takmer dokonalou a strhujúcou jazdou, ktorá zhŕňa všetko podstatné z ich takmer šestnásťročnej kariéry, samozrejme so silným dôrazom na posledné dva štúdiové albumy. Nechýba teda silná a popom nasiaknutá hitovka (Storytime), množstvo silne orchestrálnych pasáží (Arabesque, Imaginaerum) či nejaká tá rozsiahlejšia kompozícia (Scaretale, Song Of Myself). Podarila sa takisto sonda do minulosti v podobe Ghost River (veru na albume Oceanborn by sa nestratila) a hlavne všetky tri balady. The Crow, The Owl And The Dove znie ešte vcelku klasicky, avšak čo sa deje v Slow, Love, Slow  a Turn Loose The Mermaids stačím chápať len veľmi ťažko, samozrejme v kladom slova zmysle. Veľmi originálne momenty i na pomery NIGHTWISH. Častokrát preklínaná speváčka Anette Olson na novinke podáva mimoriadne zaujímavé výkony a spolu s basgitaristom Marcom Hietalom sa dopĺňajú veľmi citlivo a v presných dávkach.

Záverom by som tak Imaginaerum zhodnotil ako najorchestrálnejší, najpompéznejší a najbombastickejší album, aký kedy NIGHTWISH natočili. Síce občas niektoré momenty zaváňajú sebavykrádaním (Last Ride Of The Day a niekoľko málo pasáži), avšak ako celok pôsobí album aj na pomery kapely takým nejakým inakším dojmom. Ak by slávny režisér Tim Burton točil film s názvom Imaginaerum, tak tento album by mal byť jeho originálnym soundtrackom.

Autor: Demonick

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Jednou z vecí čím ma formácia okolo Tuomasa tentokrát prekvapila je, že Marco dostal na albume viac priestoru než kedykoľvek predtým. Spôsob použitia gájd a huslí vo viacerých skladbách pridáva albumu melodickosť, či odľahčuje tvrdosť niektorých skladieb. Veľmi pekným príkladom je sólo v songu  I Want My Tears Back. Treba však spomenúť aj fakt, že hoci sa NIGHTWISH radia medzi metalové kapely, tento album znie v niektorých pasážach viac rockovo, čo na druhej strane Anette sedí viac (Song of Myself). Pri skladbách ako je Last Ride of the Day alebo Ghost River jednoznačne patrí k najväčším plusom práve sólová práca Emppuovej gitary, ktorá upúta na začiatku Ghost River a to hneď od prvého tónu. Taktiež upúta feeling skladby, ktorý znie v istých pasážach ako Marcov TAROT. Posledná skladba Imaginaerum je zas tou pravou pre ukončenie albumu. Oceňujem jemné zopakovanie si všetkých skladieb v jednom songu, ktorý tak príbeh albumu uzatvára.

Autor: Juldo

Hodnotenie autora: 7 / 10