Až na pár ojedinelých prípadov DREAM THEATER dodržujú dvojročnú štúdiovú pauzu a inak tomu nebolo ani tentoraz. Trinásty september je preto v znamení v poradí jedenásteho albumu A Dramatic Turn Of Events, ktorému predchádzal vopred vypustený singel On The Backs Of Angels, ale tomu sa ušlo až príliš veľa vlažných reakcií. A treba povedať, že asi právom. Skladba nie je úplne zlá, ale na druhej strane ani nedisponuje ničím vskutku výnimočným. Očakávania na nahrávku, ktorú mixoval svetoznámy Andy Wallace (SLAYER, SEPULTURA, AVENGED SEVENFOLD), tak boli ešte väčšie. A aký je teda záverečný výsledok ich spoločnej snahy?

Myslím, že vcelku prijateľný a prihliadnuc na poslednú produkciu (hlavne Black Clouds…) kapely, ktorá už vykazovala isté známky opotrebovania, priam výborný! Iste, novinka nie je žiadny neslýchaný objav roku 2011, na druhej strane stelesňuje celkom vkusné obzretie do minulosti. Zabudnite na tvrdú metalovú produkciu posledných dvoch počinov. Toto dielo sa vracia až niekam k Metropolis 2: Scenes From A Memory, kedy kapela znela viac rafinovane, prevzdušnene, a tak akosi viac rockovo. Toto tvrdenie podčiarkujú aj tri (!!!) balady, ktoré na tomto cd nájdete. To sa týka piesne This Is The Life (typická rocková a správne vygradovaná balada) a hlavne jemných „slaďáčikov“ Far From Heaven, či Beneath The Surface. Pomyselným hitom by sa mohla stať moderne znejúca Build Me Up, Break Me Down so znamenitým refrénom, v ktorom sa James LaBrie doslova utrhne z reťaze. K tým podarenejším položkám môžeme takisto zaradiť skvelé prepracované nálože Lost Not Forgotten, Outcry a Breaking All Illusions.

Kto však čakal, že sa samotní DREAM THEATER zbavia svojho zlozvyku, a to neuveriteľného inštrumentálneho onanovania (týmto pozdravujem istého pána Jordana Rudessa) a naťahovania, ten bude opäť určite sklamaný. Vážne nechápem, či si potrebujú títo majstri ešte stále niečo dokazovať, ale je úplne isté, že samotná hudba tým závratne trpí a stráca na razantnosti či dynamike. Keď sme už pri tých inštrumentálnych výkonoch, len málokto by nebol zvedaví, ako sa predviedol spomínaný Mike Mangini. Ten bohužiaľ nepredvádza bohvieaké divadlo, oproti predchodcovi je síce úspornejší, ale za to viac priamočiarejší. Verím, že hodnotnejšie výkony si užijeme na budúcom prírastku do diskografie. Aj napriek týmto všetkým malým výhradám ponúka nový album množstvo sviežich melódií, na ktoré človek len tak ľahko nezabudne a na dlhšiu dobu sa mu poriadne zakotvia v pamäti. Ich vstrebávanie síce trvá pomerne dlhú dobu, ale výsledok by mohol stáť za to.