Kto aspoň z časti sleduje aktuálne dianie na medzinárodnej scéne a konkrétne tento nesmrteľný žáner, musel určite prísť do styku s touto energickou štvoricou, ktorú síce ešte stále radíme k mladým puškám, resp. nádejam thrash metalu, avšak dnes toto tvrdenie akosi stráca na trvanlivosti.

HAVOK – Conformicide

HAVOK totiž okupujú špinavé a zasmradené pódia už pomerne úctyhodnú dobu, konkrétne od roku 2004 a na svojom konte disponujú štvoricou nahrávok, z nich najmä dvojica „Time Is Up“ a „Unnatural Selection“ stihla urobiť vo svete celkom pekný rozruch. Je teda konečne na čase vyškrtnúť spolky alá EVILE, WARBRINGER, SUICIDAL ANGELS, ANGELUS APATRIDA či GAMA BOMB zo zoznamu „sopliakov“…

Zo zoznamu, kde poľahky lietajú označenia ako nádejní, perspektívní a ich všelijaké synonymá. Ale späť k nášmu inkriminovanému kvartetu. HAVOK sa na spomínanej novinke „Conformicide“ pokúšajú o istý progres vo svojej mantinelmi zviazanej tvorbe, čo je zjavné už po letmom pohľade na stopáž celej dosky, no najmä samotných skladieb. Pod hranicu piatich minút sa dostávame iba výnimočne, častejšie to chalanov ťahá ešte omnoho ďalej, a to je s prihliadnutím na častokrát mdlú kvalitu ponúkaných nápadov, skutočne obrovské negatívum. Pritom album štartuje vo veľmi svižnom tempe a úvodné dva vypaľováky „F.P.C“ / „Hang´Em High“  ukazujú skupinu v dobrom svetle – hlavne nový basgitarista Nick neraz so svojím nástrojom doslova čaruje a vytvára tak zaujímavé figúry.

HAVOK

K tej lepšej polovici môžeme taktiež zaradiť postupne sa rozbiehajúcu trojku „Dogmaniacal“ či strednetempovú „Intention To Deceive“, lenže už tu postupne cítiť chorobu zbytočného naťahovania materiálu, kvôli čomu nastáva strata koncentrácie a následne zívanie… Dobrá thrashová kapela by mala mať za úlohu do trištvrtehodinky vyfackať  poslucháča, tá výborná sa dokonca môže vydať i ďalej, čo je prípad fantastických súputníkov VEKTOR z Philadelphie a ich prelomového diela „Terminal Redux“ z minulého roka.

HAVOK sa síce snažia o niečo podobné, avšak nápady akosi zatiaľ nie sú dostupné skladom. S pribúdajúcimi minútami sa preto dostávame na čoraz tenší a tenší ľad, čoho výsledkom je i krátka „blbosť“ s názvom „String Break“ a epilóg v podobe „Slaughtered“ od legendárnej PANTERY, ktorý ani náhodou nemôže konkurovať svojmu originálu.  Aj vďaka sterilnej produkcii, nevýraznému zvuku a niekedy ozaj otravnému vokálu frontmana Davida Sancheza. Ten sa na novinke nevytiahol ani po lyrickej stránke (kopanie do politiky je fajn, ale tým teplú vodu rozhodne neobjavíme), takže záverom snáď iba spomeniem slová profesora Hrbolka: „No, nepotěšil ste mne, ani já vás nepotěším“…

Hodnotenie autora: 5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.