Festivalový program sa v sobotu začínal už o 9:30, kedy zahrali ako prvý domáca kapela CRASH ROAD. Hneď po nich pokračoval Jiří Schmitzer & Band. Pokým som sa však ja prepravil zo Zlína do reálu likérky R. Jelíneka, bolo niečo po druhej hodine poobede. Na pódiu akurát stála nemecká power metalová formácia POWERWOLF, ktorej koncom júla vyjde štvrtý album Blood of the Saints. Túto kapelu som už mal raz možnosť vidieť, no jej tvorbu nepoznám vôbec. Z toho mála čo som videl, hrali energický power metal, ktorý sa páčil aj početnému publiku. POWERWOLF zaujali aj make-upom, ktorý je obvyklejší skôr pre black metalové kapely, no tento „draculovsko-upírsky“ imidž sa dokonale hodil aj týmto Nemcom.

Po ich vystúpení nastal čas na menšiu prechádzku po areáli. Zvedavý som bol najmä na druhý menší Alfedus Music Stage. Akurát tam však nehrala ešte žiadna kapela, no oproti vlaňajšku sa mi zdalo, že organizátori rozšírili miesto pre publikum, tým pádom sa ho tam vošlo viac. Vo štvrtok na menšom pódiu vystúpili napríklad slovenské kapely HORSKÁ CHATA alebo TRISTANA. V piatok tam hrali napríklad PORTA INFERI alebo španielska formácia UNSOULED. Program sa vždy na tomto pódiu začínal o 16. hodine a vravel som si, že aspoň na chvíľu by som sa sem na jednu kapelu išiel pozrieť. Nebudem vás napínať a hneď napíšem, že ostalo iba pri mojich predsavzatiach. Predsa len v tom čase, keď hrali na malom pódiu vcelku zaujímavé kapely už na hlavnom Ronnie James Dio Stage vystupovali headlineri festivalu. Takže české kapely ako SIX DEGREES OF SEPARATION, VOTCHI alebo nemeckú formáciu PUSSY SISSTER som žiaľ nevidel.

Po tejto malej exkurzii som sa vrátil späť pod hlavný stage, pretože na ňom chystala svoje vystúpenie česká kapela SEVEN. O to by až tak nešlo, ich tvorba ide tiež mimo mňa, no pozornosť fanúšika si určite zaslúži. Na scéne je kapela už 15 rokov. Za toto obdobie hrala kapela inštrumentálnu hudbu a až na predchádzajúcom albume Seven Deadly Sins sa ku SEVEN pripojil spevák Jiří Komberec. Kapela má za sebou turné s RAGE, kde sa ich ujal po producentskej stránke Victor Smolski, vďaka ktorému získala kapela ako prvá z Česka zmluvu s vydavateľským gigantom Nuclear Blast, ktorý im na jeseň tohto roka vydá nový album. Ale poďme späť ku samotnému koncertu. SEVEN sľubovali, že s nimi vystúpia zaujímavý hostia, presnejšie Blaze Bayley, Victor Smolski a Schmier. Ešte deň predtým nato upozorňovala moderátorka festivalu, ktorú mne z neznámych dôvodom vystriedal od soboty nejaký slovenský a podľa mňa nie veľmi vydarený moderátor. SEVEN sa aj za sprievodu ohňových efektov prezentovali najprv svojou tvorbou a neskôr prišiel na pódium Blaze Bayley. Ten hneď po príchode rozmlátil stojan od mikrofónu a bolo ho všade vidieť, cítiť, ale najdôležitejšie je, že mu to veľmi dobre spievalo.Neustále burcoval fanúšikov, nech sa bavia s kapelou. Viacerí fanúšikovia ho zrejme nespoznali, pretože mal uviazanú šatku na hlave a jeho bokombrady sú už belšie než dakedy, no dovolím si tvrdiť, že stále to bol starý dobrý Blaze Bayley. Po štyroch skladbách dostal priestor opäť Jiří. Na pódium po chvíli prišiel aj Victor Smolski, ktorý si s kapelou zahral taktiež štyri skladby z toho dve boli od jeho domovskej kapely RAGE. Jednalo sa o pecku Down a hitovku Higher Than the Sky. Popravde mňa chytila iba Down, pretože hlas speváka SEVEN mi nejako nesadol. Potom som sa už tešil na príchod Schmiera, no miesto neho prišiel ešte raz Blaze Bayley, ktorý si spoločne s Jiřím Kombercom, kapelou a Victorom Smolskim zahrali legendárnu skladbu Highway To Hell od AC/DC, pri ktorej sa bavili všetci. Miernym sklamaním tak pre mňa ostala neúčasť Schmiera.

Po SEVEN mal prísť môj koncertný vrchol sobotného dňa, ďalšia domáca kapela KREYSON. Ich vystúpenie spred dvoch rokov práve na Masters of Rock, bolo jedným z najlepších koncertov aké som kedy videl. Do kapely prišiel nový slovenský gitarista Peter Boška, ktorý hral veľmi dobre, no výzorovo sa zatiaľ do kapely nehodí, ale to až také podstatné nie je. Koncert odštartovala kapela trošku netradične skladbou V zajetí a po nej nasledovala pecka Skalp. Ohňové efekty ostali aj počas koncertu KREYSON. Oproti vystúpeniu z roku 2009 kapela hrala menej skladieb z prvého albumu. No došlo aj na skladby Není marné žít, Kreyson, Dej nám sílu žít a odznela aj neodmysliteľná koncertá skladba Čarovná noc. Láďa Křížek opäť práve pri Čarovnej noci dlho predstavoval kapelu a vychutnával si potlesk publika. Křížek sa prezentoval v dobrej hlasovej forme, pretože niektoré výšky dával ako za starých čias. Kapela pokrstila na Masters of Rock aj nový singel, ktorého krstným otcom bol Ross the Boss. Nový album má vyjsť kapele v roku 2012 a sám som na neho veľmi zvedavý. Ich vystúpenie na Mastars of Rock 2011 bolo pre mňa iba priemerným a najmä Láďa rozprával medzi skladbami podobné veci ako pred dvoma rokmi. No aj napriek priemernosti som si ho užil.

Po KREYSONE a najmä po dlhšom čase strávenom na prudkom vizovickom slnku sme sa išli osviežiť a najesť. V tom čase sa už na pódiu chystali Holanďania LEGION OF THE DAMNED, ktorí rozpútali thrash/deathové šialenstvo. Aj v tom teple bez problémov nahovorili divákov na circle pit a nechýbala dokonca ani Wall of Death. Nehovorím, že bola ukážková, ale vizovické publikum sa za ňu určite hanbiť nemusí. Kapela naliala do publika obrovskú porciu energie. Naozaj klobúk dole pred týmito hudobníkmi, pretože LEGION OF THE DAMNED sa museli pred letnou sezónou zmieriť so smrťou pôvodného basáka Twana Fleurena, ktorý chcel odohrať s kapelou letné festivaly, no svoj život ukončil samovraždou. Škoda, že podobných kapiel nebolo počas 9. ročníka festivalu o niečo viacej, LEGION OF THE DAMNED majú môj rešpekt.

Neskôr prišiel na rad krstný otec nového singla KREYSONU a bývalý člen MANOWAR, teda Ross the Boss so svojou kapelou. Jeho vystúpenie sme sledovali len z diaľky a s pivkom v ruke, ale z toho čo sme mali možnosť vidieť, pritiahol pod pódium slušné množstzvo divákov. Počas svojho koncertu spomínal Ross the Boss najmä na nedávno zosnulého priateľa a bývalého bubeníka MANOWAR Scotta Collumbusa. ROSS THE BOSS majú na svojom konte dva albumy, z ktorého hrali vizovickému publiku, no došlo aj na songy od MANOWAR. S nimi sa celkom dobre popasoval spevák Patrick Fuchs.

Tesne pred deviatou hodinou prišiel na rad druhýkrát počas tohto dňa Victor Smolski, ktorý prezentoval počas polhodiny svoje gitarové umenie, počas ktorého sme však ešte dobíjali baterky pred ďalšími kapelami. Hneď po ňom nabehol na pódium malý energický mužíček s pílou v hrdle Udo Dirkschneider so svojou kapelu U.D.O. Kapela prišla prezentovať nový album Rev-Raptor, z ktorého odzneli úvodné dve skladby rovnomenná Rev-Raptor a klipovka Leterhead. U.D.O. sa prezentoval vo vynikajúcej forme, jeho hlas je ozajstná píla. Pribúdajúce rôčky nezastaví nik, no miestami som mal pocit, že vo vnútri pán Dirkschneider nestárne. Pravda, na jeho pohyboch a najmä tvári bolo vidieť pribúdajúci vek, no prezentácia, spev a komunikácia s divákmi bola ako za mladi. Vystúpenie U.D.A. ste si tak mohli užiť nielen po hudobnej, ale aj výzorovej stránke. Kapela zahrala aj tie najpodstatnejšie hity zo svojho repertoáru a došlo aj na Acceptovské šlágre Metal Heart a Balls To the Wall, pri ktorej sa kapela dočkala naozaj dlhých a zaslúžených ovácií. Vy, ktorí ste boli na minuloročnom MoRe, ste tak mohli skonfrontovať Uda Dirkschneidera s novým vokalistom ACCEPTU Markom Tornillom. Ja osobne sa nechcem púšťať do tohto porovnávania, no pripomeniem ešte, že U.D.O. sa vo Vizoviciach predstavili po prvý raz a s fantastickým publikom si navzájom pripravili neopakovateľné zážitky.

Ešte pred festivalom samotným som rozmýšľal, či bol dobrý ťah zaradiť na súpisku tohtoročného Mastra aj kapelu GUANO APES. Po zverejnení ich hracieho času v hlavnom čase som začal o tom pochybovať. Keďže som bol zvedavý iba na najväčšie hity, na ktoré podľa mňa čakala trištvrtina publika, rozhodol som sa začiatok koncertu prečkať na pive. Kamarát, ktorý bol na Nova Rocku vravel aký majú playlist, takže o nič podstatné neprídem. GUANO APES však playlist asi trošku pomenili, lebo hneď v úvode zahrali Open Your Eyes a to som sa v momente pobral do publika. Avšak po Open Your Eyes prezentovala kapela nový album Bel Air, ktorý má až príliš popový nádych a taký nádych malo aj vystúpenie samotnej kapely. Pódium tvorili štyri obrovské písmená APES. Všetky prítomné zraky sa upierali na Sandru Nasic, ktorá na svojom hlasovom prejave nestratila nič, dokonca by som povedal, že v spievaných častiach je istejšia. Koncert sa však vliekol veľmi pomaly a podľa mňa, ani kapela nemala nejakú veľkú odozvu publika. Živá prezentácia skladieb bola nudná, trošku som zbystril, keď Sandra ohlásila skladbu No Speech, ktorú som si celkom obľúbil, ale oproti pôvodnej verzii, ju na koncerte prerobili do muzikantskejšej polohy a tým pádom skladba stratila potrebnú dávku agresie a tým pádom aj svoje čaro. Prítomných zaujal gitarista, ktorý dve skladby odohral na veľkom písmene E. Najväčších hitov sme sa dočkali až na záver. Big In Japan a Lords of the Boards dali bodku azda za najhorším vystúpením tohtoročného MoR-u. Pokým prišli na rad spomínané hity, človek bol už tak otrávený a znudený, že si ich neužil vôbec a popravde, ani tak nevynikli ako som čakal. Myslím, že nie som jediný, ktorý je sklamaný z tohto koncertu, pretože od polovice 90 minútového setu, ľudia začali húfne odchádzať na pivo alebo do stanov. Jedným slovom sklamanie.

Tretí deň uzatvárali nemeckí power metalisti BRAINSTORM. Avšak znechutený po predošlom koncerte GUANO APES som ich od začiatku odsedel v hlavnom Gambrinus stane pri obrazovke. Už tam však bolo počuť výbornú atmosféru, ktorá sa prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky presunula aj do tohto stanu. To som si povedal, že sa musím ísť aspoň trošku pozrieť a naozaj som dobre spravil. Diváci boli zrejme hladní po poriadnej metalovej dávke, ktorú im BRAINSTORM ponúkli. Líder kapely Andy B. Franck sa nestačil diviť a bol úprimne dojatý z toho ako ich prijalo české publikum. Po každej skladbe nenachádzal slová vďaky a iba neveriacky krútil hlavou. Na koncerte BRAINSTORM panovala asi jedna z najlepších atmosfér počas tohto ročníka festivalu. Naozaj klobúk dole pred divákmi, ktorý sa dokázali skvele baviť aj na záverečnej kapele tretieho dňa. Nie nadarmo sa hovorí, že vizovické publikum je jedno z najlepších na svete. Kapele sa čas krátil a fanúšikovia ju nechceli pustiť. Andy B. Franck však prisľúbil, že sa čoskoro vrátia.

No a naša partia, tak ako po iné dni, zničená pomaly odkráčala na vlak. V sebe som si niesol dosť rozpačité dojmy z celého dňa, pretože sobota bola pre mňa asi najslabším dňom tohto festivalu. Na jednej strane menšie sklamanie z vystúpenia KREYSON, ďalej z toho, že Schmier nevystúpil zo SEVEN. Všetko napravil U.D.O., aby to vzápätí pokazili GUANO APES. Moje myšlienky pred spaním sa však už sústredili na záverečný deň festivalu.