Aktuálne vydali svoj už siedmy album, tretí so speváčkou Dianne van Giersbergen (fanúšikovia vedia, že toto meno sa nemá zamieňať ani spájať so slávnejšou menovkyňou Anneke). Hlavným skladateľom v kapele bol doteraz vždy gitarista (i klávesák) Marco Heubaum, na tomto albume sa už ale ako plnohodnotný skladateľ prezentuje aj speváčka Dianne. Oproti posledným dvom nahrávkam, ktoré so XANDRIOU nahrala, ale výrazný rozdiel nebadať.

XANDRIA – Theater of Dimensions

Kapela pokračuje v nastolenom smere, vo svojich vytýčených mantineloch i keď máme možnosť sledovať mierne náznaky experimentovania, či pritvrdenia v určitých pasážach. Samotná skupina však na verejnosti ozrejmuje, že práve od albumu „Neverworlds End“ sa začala tá pravá a nová éra skupiny a za svojou minulosťou s predošlými speváčkami už urobili hrubú čiaru.

Aktuálna novinka „Theater of Dimensions“ je vskutku výbornou záležitosťou. V rámci symfonického metalového subžánru dokonca dokonalá. Napriek tomuto tvrdeniu, ako uvidíte nižšie milí čitatelia, nemôžem udeliť v hodnotení plný počet. Prečo, to sa budem snažiť vysvetliť v ďalších riadkoch. Ide o pre mňa dve zásadné veci.

Čo si na interpretovi vážim hádam úplne najviac, je schopnosť vytvoriť si svoj vlastný, nezameniteľný štýl a zvuk. Nejde ani tak o hudobnú ekvilibristiku. Schopnosť tvoriť také skladby, kedy budem po prvých tónoch vedieť, o aké zoskupenie ide, bez toho, aby som videl názov kapely na displeji prehrávača. Na samom vrchu takéhoto piedestálu sú potom naozajstní pionieri a zakladatelia určitých hudobných štýlov. Pri počúvaní „Theater of Dimensions“ mám celý čas pocit, že počúvam buď NIGHTWISH, niekde v období okolo albumu „Wishmaster“, alebo akúkoľvek nahrávku od bandy EPICA.

XANDRIA

Ďalším neduhom albumu je jeho predvídateľnosť. Dostal som od tých skladieb presne to, čo som aj očakával. Niekedy to naozaj nie je na škodu, ak by som bol „hardcore“ fanúšik, slintám blahom. Ale  nie som, preto si môžem dovoliť byť nezaujato kritický. Na doske nechýbajú hádam všetky typy skladieb, ktoré za tie roky už rôzne symfometalové kapely vytvorili. Úvodná „Where the Heart is Home“ je príkladná masívna, epická pieseň so zbormi a operným spevom, so vzletnými a filmovými melódiami.

Dvojka na albume „Death to Holy“ je zase účelový hit, pre rockové rádiá a televízie, určite s miestom v koncertnom setliste. Nechýba samozrejme ani balada, pomaly sa rozvíjajúca do silného finále, takou skladbou na tomto albume je „Dark Night of the Soul“. V skladbe „We Are Murderers“ zase nechýba vedľa vznešeného ženského spevu mužský agresívny growling, i keď nie priamo vo forme súboja „beauty & beast“.

Inštrumentálku zastupuje asi najslabšia vec s názvom „Céilí“. Minimálne dvomi skladbami sa nesú orientálne hudobné témy. Záver albumu zase úplne „netypicky“ uzatvára štrnásť minútová motívmi nabitá kompozícia „A Theater of Dimensions“…Po viacnásobnom vypočutí upúšťam od najvyššieho hodnotenia.

Napriek vyššie uvedenému sa album počúva dobre. Je moderný, svižný, odsýpa. Zvuk je parádny, každý nástroj je nádherne čitateľný. Zvlášť oceňujem prácu bicmena Gerita Lamma. Dianne spieva technicky výborne, veľmi by ma zaujímal jej výkon v živom prevedení. Nemám ale pocit, že by bola pre kapelu ako speváčka nenahraditeľnou. Potenciál však rozhodne má.

Na záver sa mi teda núkajú viaceré otázky. Posunie niekto hranice symfonického metalu ďalej za horizont? Kadiaľ vedie cesta? Predbehli AMARANTHE dobu ? Dúfam, že nie. Kto bude ďalším nositeľom svetla? Nevýrazní NIGHTWISH? Ja mám vo favoritovi jasno. Pochádzajú z Holandska a nazývajú sa EPICA…

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Lukáš „Majo“ Majerčák

Redaktor Valhalla.sk