V poradí 14. štúdiový disk horkokrvných chalanov okupuje naše predajne už nejaký ten týždeň, a preto by sa patrilo naň trochu bližšie posvietiť. Ako je známe, obrovitý frontman Derrick Green a spol., posúvajú svoje hranice vždy ďalej a ďalej, čím iba potvrdzujú, že od nich nikdy nemôžeme očakávať dvakrát to samé. Kým spomínaný predchodca platil za zvukovo špinavý HC/thrashový chaos odkazujúci na film „Metropolis“ z roku 1927, novinka ide odlišným smerom. A hneď aj jedným dychom dodám, zrejme tým správnym.

SEPULTURA – Machine Messiah

Zjavne za to zodpovedá  čoraz známejší mág Jens Bogren (OPETH, KREATOR), ktorý tentokrát vystriedal na producentskej stoličke osvedčeného Rossa Robinsona a naordinoval úplne odlišný proces tvorby aktuálneho albumu. S moderným, omnoho čistejším soundom, chytľavými nápadmi a nejakým tým zdravým experimentom navrch. Nie, SEPULTURA sa ani tentoraz  nebojí vstupovať na značne neprebádané územia, nechýba obrovský progresívny prístup, zaradenie netradičných prvkov  a s nimi spojených viacero momentov, kde najprv neveriacky podvihnete obočím, no po čase predsa len uznáte, že to všetko do seba zapadá ako jednotlivé dieliky v puzzle.

Štvorica muzikantov hovorí o „mechanickom mesiášovi“ ako o reflexii na dnešný, počítačmi ovládaný svet, poukazuje na umelú robotizáciu dnešnej spoločnosti, kedy sa človek čoraz častejšie stáva iba obyčajným zajatcom vo vesmíre moderných technológií. Tomu je podriadená i hudobná náplň, plná vzrušujúcich kontrastov – spev vs. growl, španielka vs. metalový riff, ľahkosť vs. agresivita a takto by sme hádam mohli pokračovať donekonečna.

Nepripravených teda možno zaskočí už samotný začiatok – začína sa totiž jemne, a to úvodnou vybrnkávačkou v suverénne najpomalšej, atmosférou nasiaknutej titulke. Mierny „sabbathovský“ feeling, zádumčivý Derrickov prednes, postupné nabaľovanie motívov a pomalá gradácia robia z tejto skladby hotovú lahôdku. To nasledujúca „I Am The Enemy“ je z úplne iného cesta, a ak máte radi hardcore 90. rokov a zároveň rýchly náklep, rozhodne ste tu správne.

SEPULTURA

S treťou položkou sa zasa vydávame do odlišných teritórií. „Phantom Self“ je vlastne bohatý guláš, v ktorom sa miešajú hitové ambície, metalcorové breakdowny, brazílske elementy i sláčikové nástroje. Šialené rytmy v štýle MESHUGGAH doprevádzajú „Alethea“, v inštrumentálke „Iceberg Dances“ sa pre zmenu so svojimi sólami vyšantí gitarista Andreas Kisser.

Pomyselná strana B začína znovu priam epicky, monštrom v podobe „Sworn Oath“, kde sa to len hemží brutálnymi riffmi, veľkolepým orchestrom, ale aj famóznym vokálom Derricka Greena, ktorý ide na hranicu svojich možností. Dunivá „Resistant Parasites“ platí za obrovský groovy buldozer a istú koncertnú tutovku! V momente, kedy sa ozve burácajúca dychová sekcia, je skutočne vymaľované a vy iba márne bažíte po potrebnom kyslíku.

Pauza na nádych však akosi neprichádza, ba naopak, poslucháča ešte viac „dokončia“ thrashovky ako „Silent Violence“ a „Vandals Nest“. Záverečná „Cyber God“ je potom už iba kontrolné kopnutie do bezvládneho tela a pomyselné zhrnutie toho najlepšieho z kuchyne týchto pralesných mužíkov.  Opäť s nezastaviteľným Derrickom!

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.