Nebudem vás naťahovať – uskutočnil sa. Dokonca pravdepodobne presne. Ja som zachytil oficiálny začiatok niekde na webe o ôsmej hodine večer, koncert však začal  približne o hodinku skôr a tak som prišiel akurát v čase, keď z pódia odišla prvá kapela SONS OF SEASONS. Trocha ma to mrzelo, keďže toto nemecké zoskupenie na svojich dvoch doskách drhne slušnú muziku niekde v intenciách progresívneho metalu s miernou príchuťou sympho korenia. Informácia trocha bulvárneho charakteru pre tých, čo ešte nevedia – mozog kapely Oliver Palotai je nielen dvorným klávesákom KAMELOT, ktorí v ten večer vystúpili ako headliner, ale je aj prednostnou rozmnožovacou jednotkou speváčky Simone Simons. Tú snáď nemusím nikomu predstavovať.  Ticho mu závidím. Publikum vo veľmi skromnom počte ale nejavilo nejaké známky šialeného skandovania či hádzania sa do davu. A neskôr som sa dozvedel, že mali aj nejaké technické problémy, tak je možno lepšie, že som sa stihol dovtedy aspoň najesť a dodať telu potrebné živiny chmeľovou polievkou – also known as Pilsner Urquell.

Druhou kapelou na holenie bol celkom čerstvý objav na scéne – sexteto AMARANTHE.  V ich prípade ale neplatí, že viac hláv – viac nástrojov. Polovica kapely sa totiž venuje len spevu. Iron Maiden majú troch gitaristov, tak čo by nie aj traja speváci. O to viac, že jednu tretinu reprezentovala Elize Ryd, ktorá svojim vonkajším dizajnom asi u prítomnej mužskej populácie vyvolávala skôr predstavy, že nedrží v ruke mikrofón ale ich pohlavný orgán a tým pádom sa asi len málokto sústredil okrem jej fyzických parametrov aj na hlasový genofond. Aj mne chvíľu trvalo, kým som zaostril aj na hudbu samotnú a krv natiekla aj do mozgu, preto som postupne zisťoval, že zvuk síce nebol to pravé orechové, ale na rozohriatie to bola dobrá voľba. Dostali však mizerne krátky čas a hádam ani nie po dvadsiatich minútach zmizli. Len dúfam, že nie kvôli tomu, že sa publikum dívalo Elize permanentne na zadok a mladí chalani vpredu namiesto skandovania prežívali svoj prvý orgazmus. Okrem povinnej jazdy cez skladby Hunger či Automatic odznel aj otvárak z albumu – Leave Everything Behind a ešte ďalšie dve – tri veci.

Doteraz pomerne skromné a riedke publikum začalo mierne hustnúť a to bol znak, že sa chystá to podstatné z tohto večera.  Pri povinnom pitnom režime cez prestávku som si stihol ešte všimnúť, že v bare pri premietaní hokejového zápasu Rusko – Dánsko nikto nemá rád ruskú reprezentáciu.  To ale vôbec nevadilo, keďže dôležité bolo, čo publikum povie na ďalšieho účinkujúceho. Tým boli ostrieľaní Švédi EVERGREY, ktorí s výrazne pomenenou zostavou vytasili zbrane veľkého kalibru. Videl som ich ešte v pôvodnej zostave tuším dva roky dozadu na festivale Masters of Rock a tam urobili na mňa veľmi dobrý dojem. Klubová atmosféra však dodala ich vystúpeniu ešte niečo navyše. Bol to pocit akejsi väčšej blízkosti a spätosti s hudbou a tak som si dokonale užíval každé sólo, každý zaujímavý moment. Ich set odsýpal ako švajčiarske hodinky a skvelý Tom Englund za mikrofónom tomu dodal opäť punc výnimočnosti.  Playlistom sa miešala staršia aj novšia tvorba, odzneli také tutovky ako Recreation Day, A Touch of Blessing, Monday Morning Apocalypse, Broken Wings, z aktuálneho albumu napríklad Wrong a mnohé iné. Ja osobne som sa dostal do slušného varu a kapela konečne strhla aj publikum, ktoré ukážkovo spolupracovalo. Set bol dostatočne dlhý a zo mňa sa vyparilo hádam viac tekutín ako som stihol prijať. Výborné, tlieskam.

Absolútnym vrcholom večera malo byť vystúpenie zoskupenia KAMELOT, ktoré je medzi fanúšikovskou a aj novinárskou obcou veľmi rešpektovaným artiklom.  U mňa osobne má táto banda takisto výnimočné postavenie a preto ma celkom zarmútila správa o odchode speváka Roya Khana z kapely, ktorý bol jej veľmi charizmatickým a poznávacím znamením. Jeho miesto na turné však zastúpil spevák od Rhapsody of Fire – Fabio Lione a ako sa neskôr ukázalo, bol to veľmi dobrý ťah, ktorý nedovolil pokaziť dojem z vystúpenia. Úvod sa niesol v exotickom duchu, keď po intre odznela Rule the World. Po nej sa spustila titulná skladba z albumu Ghost Opera a playlist miešal v sebe hlavne staršiu tvorbu, ktorá svojim zložením nebola síce úplne podľa mojich predstáv, ale to, čo som chcel počuť odznelo – či už skladby ako Karma, Nights of Arabia, Forever, zamrzela možno akurát absencia skladby Farewell, ktorou zvykli posledné roky uzatvárať svoj set. Pri povinných jazdách, ktoré jednoducho nesmeli na koncerte chýbať, celkový dojem umocňovali ešte hostia, ktorí boli nielen súčasťou show, ale svoje hlasivky a zručnosti adekvátne prevetrali. Už spomínaná speváčka Simone Simons nemohla chýbať počas skladby The Haunting, doprovody obstarávala tiež spomínaná Elize Ryd a na moje veľké potešenie si zaspieval aj fenomenálny Tommy Karevik od švédskych progerov Seventh Wonder. Ten svoje kvality ukázal v skladbe Center of the Universe, robil aj doprovodné vokály a vôbec ma neprekvapuje, že sa o ňom špekuluje ako o možnom nástupcovi za Roya Khana. Efektne na mňa pôsobila aj huslistka, ktorá sa tu a tam mihla a celková pódiová prezentácia spĺňala tie najnáročnejšie kritéria. Nechýbalo šikovné sólo na klávesy a bicie, samozrejme prídavky a už na pokraji síl som kapelu odmenil zaslúženým potleskom a putoval na hotel oddychovať.

Suma sumárum, oplatilo sa prísť. Tento krát nezlyhala ani organizácia, aspoň ja som si nič extra nevšimol. Možno malým negatívom bola akurát účasť, ktorá sa podľa môjho odhadu mohla pohybovať medzi 400 – 500 ľuďmi. A to je na takúto zostavu naozaj trocha málo. Na druhej strane, nemusel som sa tlačiť v sále, vo fronte na pivo či WC, neodpadol som z nedostatku kyslíka a mohol som dokonale vnímať všetko potrebné. KAMELOT sľúbili, že sa objavia znova o dva roky na ďalšom turné, tak si ich určite rád pozriem znova.