Od poslednej nahrávky „Deathhammer“ sa v ASPHYX mierne zmenila zostava, keď v roku 2014 opustil kapelu dlhoročný bicmen Bob Bagchus a na jeho miesto zasadol Stefan Hüskens. Začiatkom tohto roka sa tak mohli zavrieť do štúdia a zvečniť svoje nové nápady. Z tvorivého procesu vzišlo 11 skladieb tvoriacich novú dosku s príznačným názvom „Incoming Death“.  O mix a mastering sa opäť postaral dobre známy Dan Swanö a o pekný artwork ich dvorný umelec Axel Hermann.

ASPHYX – Incoming Death

Očakávania boli od samého začiatku jasné, čo potvrdil aj samotný krikľúň Martin van Drunen. Nič ako tradičný štýl ASPHYX nečakajte. A veď prečo by to kapela s autentickým ksichtom aj robila, všakže.

Aktuálny počin je rozmanitý s neobrúsenými hranami mixujúci smrtiace vypalováky, stredné tempá a doomové bahno s už klasicky surovým zvukom a vrčiacim Martinom van Drunenom. Ten znie stále tak, akoby si občas doprial pre svoje hlasivky drveného skla Najviac ma nové veci bavia v nadupaných a zúrivých polohách, kedy sa odtrhnú z reťaze.

Tie reprezentujú napríklad také kúsky ako chytľavá „Candiru“, titulná „Incoming Death“ alebo „Wildland Fire“. Pravda, ASPHYX sa za každú cenu do takýchto rúbaníc nepúšťajú, ale keď nám ich už naservírujú, tak stoja za to. Zaujímavo znejú nové pieseň, aj keď sa zaradí o niečo nižší rýchlostný stupeň. Rezko odsýpajúca, neskôr s poriadne tučným ťažkotonážnym riffom znejúca „The Feeder“, prípadne od samého začiatku kvalitná „It Came from the Skies“, ktorá parádne vygraduje s geniálne riffujúcim Paulom Baayensom.

ASPHYX

Nový album má však aj momenty, ktoré ma občas až tak nebavia. A to sú tie zasadené do doomových vôd. Ťaživý a drviaci efekt nie vždy na mňa funguje.  Na „Incoming Death“ sú však len dve piesne, bez ktorých by som sa kľudne obišiel – „Wardroid“ a hlavne rozsiahlejší kúsok „The Grand Denial“. V druhej menovanej je síce postupná gradácia s melancholickou vyhrávkou a stredná pasáž celkom ujde, pričom na zahodenie určite nie je ani akustický záver, no chuť zakaždým ju preskočiť neprestáva. No toto mám u ASPHYX v podstate stále a ich doomové polohy mi nie vždy sadnú, ale žiadna tragédia, ani utrpenie sa určite nekoná.

Na nahrávke sa ale nájde aj bahienko či pomalšie veci čo zaujmú. Napríklad najtemnejšia pieseň „Subterra Incognita“ pripomínajúcu napríklad takých náladotvorcov ako sú EVOKEN. Miestami disponuje až s funeral doomovým nádychom a na konci je ešte vyšperkovaná klavírom. Za zmienku istotne stojí aj záverečná „Death: The Only Immortal“ v pochodujúcom tempe a vystavaná okolo ústredného gitarového motívu, navyše svojou atmosférou sa skvele hodí na samotný koniec.

Žiadne prekvapenie sa nekoná. Novinka „Incoming Death“ je tradičný ASPHYX a podstatným faktom je, že Holanďania sú v dobrej forme. Skladby aj napriek pár spomaleniam pekne odsýpajú a bavia, vďaka pestrosti hluché miesta nenájdete. Tažké riffy, atmosféra, deathové rúbanice, sound ostrý ako žiletka, Martin van Drunen za mikrofónom – je tu všetko, čo od ASPHYX očakávame.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk