Chalani sa totiž pred piatimi rokmi, v dobe vydania tak trochu nepochopenej kolekcie „Heritage“, rozhodli nadobro a  pre mnohých fanúšikov aj pomerne prekvapivo, skoncovať s tvrdo metalovou minulosťou a  vkročiť do pomerne neznámeho teritória. O poznanie jemnejšieho a plného art rockových tém, melancholických nálad a krehkého melodického spevu.

OPETH – Sorceress

Podobné prvky sa síce v hudbe týchto Švédov vyskytovali už od samotných počiatkov, lenže ich miera výskytu sa na posledných troch albumoch (ten čerstvý pod názvom „Sorceress“ nevynímajúc) vyšvihla do úplného maxima. To zákonite znamená pomyselnú stopku pre dovtedy prevládajúci smrtiaci kov a samozrejme i všetkých fanúšikov „starých OPETH“.

Čo sa na jednej strane javí sťa neprehltnuteľná pilulka pre mnohých skalných fans, je naopak ponúknutou výhodou pre celú radu zvyšných fajnšmekrov a milovníkov rockových postupov sedemdesiatych rokov alá DEEP PURPLE, PINK FLOYD, YES či  JETHRO TULL. Chalani nám totiž na aktuálnom vydaní ponúkajú priame pokračovanie spomínaného výborného predchodcu, ktorého možno v niektorých smeroch dokonca i máličko prečnieva.

OPETH

Znovu sa dočkáme ohromného množstva prepracovaných nápadov, klávesových plôch (klasické „hammondy“ samozrejme opäť vystrkujú svoje rožky), typicky zasnenej atmosféry, ale aj rezkých gitarových riffov a stále viac a viac kvalitného vokálu frontmana Akerfeldta. Ten si na novinke vystavil definitívne potvrdenie ohľadom totálnej rezignácie na hrdelný growl, na druhej strane Mikael zvláda ako vyššie, tak aj krehké, precítené pasáže s obrovským prehľadom.

Pod čarokrásnym obalom z dielne Travisa Smitha, dnes už legendárneho a  dvorného maliara OPETH, sa skrýva takmer hodinu trvajúca nahrávka, začínajúca klavírnym introm „Persephone“, no už zakrátko sa presúvame k jednej z najtvrdších položiek novinky, titulnej nálože „Sorceress“. Jazzom nasiaknutý úvod rázom strieda brutálne sekaný riff, avšak aj ten časom prechádza do inštrumentálnych exhibícií a o niečo ľahších plôch. Takto by sme ale mohli charakterizovať i celučičký disk. Kapela totiž neustále pracuje s obmieňaním nálad, často a bez varovania mení rytmus, jammuje a prekypuje rôznorodými ideami.

To je výsada aj nasledujúcej singlovky „The Wilde Flowers“, „A Fleeting Glance“, záverečnej „Era“ alebo suverénne najrozsiahlejšieho progresívneho tracku  „Strange Brew“. Poteší taktiež baladické pokračovanie titulky pod názvom „Sorceress 2“, éterická „Will O the Wisp“ s tými najúchvatnejšími gitarovými sólami, aké tento kotúčik ponúka, či siedma skladba „The Seventh Sojourn“. Tá je doslova natrieskaná orientálnymi motívmi, nechýbajú exotické aranžmány a tajuplná mystika, za ktorú by sa rozhodne nehanbili ani majstri svojho oboru, napríklad nezabudnuteľná austrálska kultovka DEAD CAN DANCE.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.